Príbeh (ne)lásky mojich rodičov II.

Sestra Rút Lipovská si na mamku takto milo spomína v jednej úsmevnej príhode: „Raz som mala na čítaných sl. Božích v Kojaticiach dlhú kázeň o živote kráľa Šalamúna. Na záver som sa ospravedlnila za tú dlhšiu kázeň.“ Moja mamka zareagovala: „Kázeň nebola dlhá, ale pesničky.“ Mala rada výklad Božieho slova. Teraz už vieme, že aj dlhší. Všetci sme boli v rodine „odchovaní“ kázňami brata farára, seniora aj biskupa VD Jána Midriaka a ten kázal pomerne dlho, ale veľmi múdro.

Dovoľte mi zaspomínať si aj na otca. Dlhé roky bol kurátorom v našej  dedine. Spolu s ostatnými veriacimi budoval modlitebňu v plnom nasadení ducha. Jej posviacky sa však nedožil. Zomrel 10. augusta 2000 vo veku 77 rokov (posviacka sa konala až o rok v auguste 2001). Mal som možnosť sa s ním tri dni pred jeho smrťou rozlúčiť. Som veľmi vďačný za tú možnosť. Vtedy už iba spal, náplaste na tele mu tlmili bolesť a uspávali pri diagnóze rakoviny hrubého čreva.. Na lôžku som sa mu prihovoril a jemu známy hlas ho vtedy 7. augusta prebral. „Otec, ideš domov, ideš k Pánu Bohu“, v odvahe som mu povedal, lebo jeho stav bol už veľmi vážny. A on na znak súhlasu kývol hlavou a pousmial sa. A odišiel do večnosti. Matka Tereza povedala: „Zomrieť znamená vrátiť sa domov.“ Náš večný domov, ktorý prevyšuje krásu nášho pozemského. Ale aj za ten ďakujeme slovami piesne z ES: „Bože vďaku Ti vzdávame za dva krásny domovy. V prvom krátko len bývame, v druhom čaká svet nový. Oba sú od teba..“ A pri mamičke sme boli takmer do jej posledného výdychu. Keď sa jej priťažilo, tak sme sa rýchlo zbehli k jej lôžku. Ťažko dýchala, infúzia od záchranky jej privodila ešte prechodne svetlejšiu chvíľku. Spievali sme pri nej, modlili sa, čítali Božie slovo. Boli sme pri nej do takmer jej posledného výdychu, keď ona, ako matka bola pri našom prvom na tomto svete nádychu. Bola dlho na lôžku. Na Veľkú noc 2010 mala mozgovú príhodu. Posledných 6 rokov bola iba na lôžku. Chcela odísť za otcom. Cítila sa byť aj na obtiaž. Veď celý život sa darovala, pracovala a ťažko, na našom družstve (JRD). Dávala sa každodenne, ako všetky naše mamy. Ku koncu života prechádzala skúškami počas tých mnohých dlhých dní na lôžku. Keď sme boli spolu, tak som jej na srdce kládol, že Pán Boh má s ňou ešte plán. „Náš život – to je Boží plán s nami“ vyznal D. Bonhoeffer. A je to ozaj tak. Ak odchádzame – v našich životoch sa Boží plán už naplnil. Pokiaľ sme tu – Boží program s nami ešte pokračuje. Celý život sme isté hodnoty vytvárali a ku koncu života chorí ležíme na lôžku. Má to nejaký zmysel? Prechádzajú mnohí mnohými pochybnosťami. Trochu mi to ozrejmila jedna sestra. Keď starý a chorý človek sa cíti prebytočný – na lôžku sa učí prejavenú lásku svojich detí a okolia aj prijímať. My starí ľudia sme ju celý život dávali a na starosť akoby sme ju nevedeli aj prijať.“ Verím, že aj naša odchádzajúca mamka cítila našu prítomnosť pri jej lôžku – dych svojich troch synov. Veď ona bola pri nás od nášho prvého nádychu, pri našom prvom plači. Aká to je milosť od Pána byť pri rodičoch, či blízkych až do ich takmer posledného dychu. V stredu večer 17. januára sme pri nej zotrvali do 21.hodiny – my „cezpoľní“ . Naposledy vydýchla v noci 18. januára vo veku 91 rokov, 4 mesiacov a 8 dní. Vďačnosť. „Žiť s vďačnosťou v srdci je jedným z najvyšších prejavov umenia žiť. “ (R.Leonhart) A ešte jeden citát pri vďačnej spomienke na rodičov: „Najväčšia sila života je vďačnosť.“ (H.Bezzel)

Spomíname s láskou a vďačnosťou. „Čas, ktorý si venoval svojej ruži, robí tvoju ružu takou dôležitou“ skonštatoval Exupéryho Malý princ. „Život v spomienke znamená žiť dvakrát.“ (M. Valerius Martialis). Spomíname na mnohé požehnané spoločné chvíle. Bolo ich dosť. Dosť často som dostával otázky od rodičov: „Čo nové v Tatrách?“. Mali veľmi radi toto prostredie, aj keď už menej (aj kvôli vyššiemu veku) do neho prichádzali. Prostredie nášho cirkevného zboru im bolo veľmi blízke. Dobre nám vždy spolu bolo v našej rodine. Naši rodičia nás niesli na modlitbách. Modlitby rodičov za deti – to je sila, nad ktorú niet. A mamke som to vždy kládol na srdce – modlitby, keď sa pýtala, prečo ešte žije. S láskou som jej odpovedal: „Kto sa potom bude za nás modliť?“ Keď sa rodičia pominú, kto sa bude modliť za deti? Až donedávna sme boli deťmi. Odchod mamky je tou udalosťou, keď sme stratili aj kus nášho života a horlivých modlitebníkov. A modlitba už je len „na našich pleciach.“ Je ale najmä aj v našich srdciach.

Moja nebohá triedna profesorka Zlatica Smolková z Gymnázia na Konštantínovej ulici v Prešove mojich rodičov navštívila najmenej päťkrát, pretože som sa hlásil na teológiu. V danom čase mala veľmi vysoké ambície a chcela urobiť skvelú kariéru na škole. Ja som jej to veľmi „kazil“ svojou prihláškou na teológiu. Mali sme ale veľmi korektný vzťah. Nakoľko viedla ateistický krúžok, tak som sa „obetoval“ a prihlásil sa, keďže o neho nebol nejaký veľký záujem. Rodičov intenzívne v poslednom 4. ročníku veľmi prehovárala, aby som si to rozmyslel. Vraj dostanem akúkoľvek vysokú školu, ktorú si vyberiem vo vtedajšom už  bývalom Československu. Bola to vtedy naozaj lákavá ponuka, musím priznať. Keďže ale pri mne nepochodila, skúšala to aj na nich. Rodičia jej stále opakovali: „Je to rozhodnutie nášho syna, je už dospelý. Zodpovedá už sám za seba.“ Rozhodne ma nijako neprehovárali. Viem, nemohli a ani nechceli.. Veď sa môjmu rozhodnutiu v srdci veľmi a úprimne tešili. Dávali mi úžasnú slobodu, ktorú oceňujem až dodatočne. Dar slobody dieťaťu v tých chvíľach, keď to potrebuje je veľmi vzácnym darom. Pomôcť, keď potrebuje, nechať aj zodpovednosť a vážne rozhodnutie na jeho plecia. Zotrval som v tom mojom presvedčení – a na (nielen) moje nemilé prekvapenie na SEBF v Bratislave ma v roku 1983  neprijali. Bol to takmer šok ! Rok, ktorý som čakal mi veľmi rýchlo zbehol. A nič som tým určite nestratil, práve naopak! Zamestnaný v Slovenskej pošte – ako poštár na Sekčove (Federátov, Justičná) v Prešove som počas roka roznášal správy zlé, ale aj dobré. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť ísť z práce na denné štúdium. Teraz, už ako dlhoročný „tatranský poštár“, roznášam správy už iba dobré. Nemám zlých!

Žijem život vo vďačnosti za mojich rodičov – obyčajných a jednoduchých dvoch ľudí, ktorých Boh spojil, aby sme sa my – ich deti mohli narodiť. Jozef a Mária – tí pozemskí, aj tí biblickí. Jozef Máriu veľmi miloval. Z ich vzájomnej lásky sa narodili ich deti, ale prvým, počatým z Ducha Svätého bol Pán Ježiš Kristus. Boh mal s Ním svoj plán. Má aj s nami svoj jedinečný a úžasný plán. Som malé ohnivko v reťazi tých, ktorí boli pred nami a prídu po nás. „Vo svojich deťoch žijeme ďalej“ skonštatoval Euripides, aj keď aj nás už tu nebude. Naši rodičia tak istým spôsobom ďalej „žijú“ v nás. Neviem žiť inak, než len vo vďačnosti. „Nemôžete mať veľa sily bez vďačnosti, pretože práve vďačnosť vás udržiava v spojení so silou.“ (Wallace D. Wattles) A vďačnosť veľmi pomáha zaháňať smútok pri spomienke na nich.. To konštatuje aj tento citát: „Existuje iba jeden liek proti smútku – to je vďačnosť.“ (I. Gorresova). Pozývam aj vás k vďačnosti. Je to úžasná hnacia sila.. „Prvým a posledným citom človeka je vďačnosť.“ (A.Kolping)