Príbeh (ne)lásky mojich rodičov I.

Spomínam si na reklamný slogan pre jeden náš nemenovaný týždenník: „To nevymyslíš, to je život.“ Život prináša vždy  originálne  príbehy nás samých, našich blízkych, aj našich rodičov.. Vlastne všetkých ľudí. Vlastný príbeh nášho života je vždy jedinečný a neopakovateľný. Každý životný príbeh je práve tak originálny. Je ich mnoho a premnoho. Nedá sa to vtesnať do čísel. Sú takí, o ktorých nikto nikdy nenapíše. A predsa tu boli, žili, zápasili, vo viere v Krista aj umierali. Takým bol príbeh aj mojich, už nebohých rodičov. Na ich pamiatku dovoľte pár písmen.. Nevymyslel by ho ani najlepší scenárista.. Písal ho sám život, režíroval ten Najvyšší, ktorý mojich rodičov spojil v manželský zväzok. Veľmi ľahko sa mohlo stať, že by sa v živote nikdy neboli stretli. Tak ľahko sa mohli aj „minúť!“ Nestalo sa tak, vďaka Pánu Bohu. K tomuto písaniu ma inšpiroval nedávny odchod mamičky Márie do večnosti. Začal som trochu pátrať v pamäti a v mnohých  spomienkach. A začali sa odkrývať zaujímavé informácie od mojich dvoch starších bratov, od tety Balogovej z Medzianok a mnohých ďalších. Dovoľte mi, aby som vás s nimi aspoň sčasti zoznámil a podelil sa o ne.. Verím, že vás týchto pár postrehov zaujme..

Moji rodičia sa volali Mária a Jozef. Mamička sa narodila 10. 09. 1926 a otec 03. 04. 1923. Keď som raz tieto mená spomenul jednej známej sestre z Nemecka, ktorá nás pravidelne raz ročne v Tatrách navštevovala, tak úsmevne povedala: „Pavel, ty si sa musel stať farárom!“ A potom som jej ešte úsmevne dodal, že aj starí rodičia z otcovej strany boli Mária a Jozef! Myslím, že takých manželstiev bolo mnoho – s tými biblickými menami – Mária a Jozef. Tu myslím aj na Jozefa tesára, pozemského otca nášho Pána Ježiš Krista, remeslom tiež tesára. Čo myslíte, čo bolo ľahšie? Otesávať brvná, či ľudské srdcia? Práca s ľuďmi je najkrajšia, aj keď nie je vždy najjednoduchšia. Jozef a Mária – súzvuk biblických mien v mojej rodine umocnený „na druhú“ nepovažujem za žiadnu náhodu. Veď náhody ani neexistujú. V nás žijúcich je to pokračovanie nitky života rodu v tomto čase. Veľmi nad tým premýšľam a meditujem. Je to aj tým, že roky pribúdajú. Pokračovanie štafety od rodičov cez deti – cez nás do budúcnosti. Moji predkovia a my ich potomkovia sme ako ohnivko v reťazi. To sú aj naše korene, my žijúci sme ovocím a zároveň semenom pre budúcnosť rodu národa ľudstva. Pripomínam si biblický verš: „Nezabúdaj, že nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba.“ (R 11,18) Tento verš má ešte aj iný biblický a duchovný význam, ale môžeme ho aplikovať aj na našich predkov.

Mamička Mária, rod. Verčimáková a otec Jozef Kušnír, teda moji rodičia – sa nebrali z veľkej lásky. Bolo to v máji 1951. Otec mal vtedy už 28 rokov, mamička 25. V 50-tych rokoch minulého storočia bolo to už dosť „neskoro“. Otec, ako „starý mládenec“ sa neženil, pretože sa staral o domácnosť. Jeho otec Jozef odišiel za prácou najprv do Ameriky a potom do Kanady. Po nám neznámom úraze, či nešťastí sa dostal do sociálneho zariadenia a rodine sa prestal ozývať. Našiel ho až Červený kríž v 70-tych rokoch minulého storočia, ktorým ho moji rodičia dali hľadať. Bol v jednom zariadení, kde dožil až do odchodu do večnosti. Môj starý otec Jozef Kušnír sa do Kojatíc pri Prešove, (kde prišiel za zaťa z Medzan pri Sabinove), vrátil až v urne v septembri 1989 po dožití svojich 91.narodenín. Rodina bola teda bez otca a manžela. Môj otec sa staral o matku Máriu, do rodiny sa vrátila medzičasom rozvedená sestra Anna a ďalšej sestre Barbore sa narodil ako slobodnej syn Milan. Otec mal istú zodpovednosť za domácnosť, tak svoju ženbu stále odkladal. Do Kojatíc však v príhodnom čase prišla istá osoba XY, ktorá poradila (v šarištine „porajela“), že v Megešu (v  Medziankach pri Hanušovciach n. Topľou) je slobodná robotná žena Marča (Mária) z mnohopočetnej zbožnej a úprimne veriacej Verčimákovej rodiny. A mamka sa dozvedela (pravdepodobne od tej istej osoby), že „v Kojecicoch je šumny parobek.“ A zakrátko, v máji 1951 bola svadba. V máji 2021 uplynie už 70. rokov od ich svadby, keď sa teda nebrali z dôvodu, že sa do seba zaľúbili. A presne o 9. mesiacov sa narodil ich najstarší syn, môj brat Jozef a potom o tri roky neskôr brat Dušan.. Nebrali sa ozaj z veľkej lásky. Láska ale prišla neskôr! Boh im ju obom dal! Obaja mali v srdci Pána Boha, ktorý im dal lásku do sŕdc, pretože Boh je láska. Mamka to nám synom vravela, keď sme sa ženili: „Vy sa beriete z lásky, ale pri nás to tak nebolo.“ A prežili požehnaný život plný lásky, keď v manželstve spolu strávili 49 rokov. Dnes si ozaj nevieme predstaviť, že by sme sa brali bez lásky a čakali na ňu, že až potom príde. Moja teta Anna (najmladšia sestra môjho otca) sa tiež „takto“ vydávala do Lesíčka pri Prešove, ale v jej prípade láska vôbec neprišla. Vrátila sa domov, do Kojatíc a ja som si potom počas celého detstva „užíval“ dve mamy.

U nás na dedine bola taká povera, že tí, čo sa berú v máji, budú mať nešťastné manželstvo. A pritom máj je mesiacom lásky. Pri mojich rodičoch to vôbec neplatilo. Veď je to len povera! A povera je nepriateľom pravej biblickej viery. Moji rodičia sa nehádali pre zbytočnosti. Zažil som harmonické detstvo – iste pri mnohej ich práci, ktorú som ako chlapec na dedine nemal vždy rád. Prázdniny počas leta boli o mnohých povinnostiach, pasení kráv, práci na poli a na domácom gazdovstve.. Ale boli to aj detské radosti, kúpanie počas leta na „jarkoch“. Z dediny som sa potom veľmi tešil na prázdniny vo veľkomeste v Košiciach u môjho brata Jozefa, kde si založil rodinu. Veľmi ma ovplyvnilo duchovné zázemie na fare v Prešove, keď som po konfirmácii začal navštevovať hodiny pokonfirmačnej mládeže. Pozval ma Igor Chovan, vtedajší aktívny mládežník, silná duchovná autorita prešovskej mládeže 80-tych rokov minulého storočia.. Našiel ma na gymnáziu na Konštantínovej hneď v septembri 1979 pri nástupe do 1. ročníka. Povedal mi: „Palo, príď medzi nás.“ Tomu „mocnému“ a stručnému pozvaniu sa nedalo nijako odolať. A našiel som si tam skvelý duchovný domov.. Neviem si ani predstaviť, aké by to bolo, keby som vtedy nebol pozvanie prijal..

Načrtol by som aj duchovný profil mojich rodičov. Mamka bola z veriacej rodiny. Pochádzala zo 6 detí. Jej otec Michal Verčimák – veriaci gazda, bol trochu „solventnejší“, pretože mal aj kone. Moja stará mama Mária, rod Bašistová, čítala iba Roháčkov preklad Biblie. Jej Biblia bola takmer zodratá od každodenného používania. Keď prišla k nám na návštevu, tak som ju ako dieťa vždy pozoroval, ako deň začínala a končila na kolenách. Pre mňa, ako dieťa to bolo niečo nové. Boli sme vedení k modlitbe, ale nie na kolenách. Bola to pre mňa veľmi dobrá duchovná škola. Veľmi rád som ju pozoroval. A mám ju dosť často pred očami. Človek na kolenách všetko vidí v inom uhle pohľadu, všetko vidí v inom svetle. Nebohá mamka Mária od svojich rodičov získala dobrý duchovný základ aj do svojho manželstva. Ako má vyzerať duchovná rodina evanjelického a.v. vierovyznania? Mamka o láske veľa nehovorila. Žila ju. Prekladala Bibliu do života po príklade svojej mamky, ale aj otca – vo všetkej svojej nedokonalosti. Nebohý brat farár Ján Bakalár to vyjadril aj v pohrebnej rozlúčke 21. januára 2018. Kázal o Dokonalej láske (Ján 13,1), ktorá je motivujúcou Láskou do všetkej našej každodennej nedokonalosti a nelásky. Pre spomienku na naše mamičky už vo večnosti, či aj ešte tie žijúce – vôbec pre všetky mamy, krstné, aj staré ponúkam zopár citátov na osvieženie, aj na poďakovanie. Známy, pôvodom srbský geniálny fyzik Nikola Tesla povedal: „Moja matka ma naučila hľadať všetku pravdu v Biblii“ či A. Lincoln – v poradí 16. prezident USA povedal: „Ten, kto mal zbožnú matku, nemôže byť chudobný.“ Nie sme chudobní, zostalo nám veľké duchovné bohatstvo. Rodičia sa už pominuli, všetko s nimi odišlo, ale ich láska zostala. Zostáva nám to troje, ale najväčšia z nich je láska (1 K 13,13). Napriek pominuteľnosti to najpodstatnejšie predsa zostáva. A. G. Washington povedal. „Moja mama bola najkrajšou a najlepšou ženou, ktorú som kedy videl. Za všetko, čím som, vďačím svojej mame. Aj za svoj úspech v živote, ktorý som dosiahol vďaka morálnej, intelektuálnej a telesnej výchovy od nej.“ M. Gorkij tak trochu úsmevne konštatuje: „Pán Boh nemôže byť všade, preto stvoril mamu.“ Spomíname s láskou a vďačnosťou. A vy sa určite pridávate. Aj nasledovnou myšlienkou: „Do spomienok sa nám občas tíško vkradne aj smútok, aj ľútosť.. Sú to tiene, ktoré dávajú väčší jas našim radostiam.“ (P.Brown) (pokračovanie v II. časti)