Žalárnik vo Filipis II.

Vráťme sa k nášmu príbehu. Kto spieva o polnoci? Keď som túto otázku položil len nedávno na sl. Božích v kostole v Novom Smokovci, nečakal som hneď aj odpoveď. Boli sme vtedy všetci zaskočení, keď malá 4-ročná Martinka smelo odpovedala: „Ja!“ Skvelá poslucháčka. Polnočný spev je rozhodne pozoruhodný fenomén. Václav Neckář spieva v pesničke Půlnoční: „Beránku náš, na nebesích, stůj při nás, když přijde tma. Haleluja.“ Keď si ju začnete pospevovať, tak sa jej tak ľahko nezbavíte. Spomínaný spevák cez peripetie svojho života prešiel k „vyzretým textom“, ktoré svedčia o tom, že niečo ťažké a temné už v živote prežil. V noci naozaj všetko zamĺkne a nechceli by sme spevom nikoho rušiť. Veď aj vtáctvo stíchne. Nebeské vtáčatá sa chystajú na rannú skorú pieseň pri východe slnka. Sovy v noci húkajú a poľujú. K večeru je možné počuť drozda – ten na večer vyletí na vrchol najvyššieho stromu a zaspieva  svoju najkrajšiu pieseň dňa. Kto spieva, keď na krajinu sadne tma? No predsa – slávik! Zažili sme to v máji v Nemecku pri návšteve našich priateľov v máji 2019. Domáca pani nám vo svojom mobile ukazovala fotografie detí a vnúčat a potom povedala: „pustím vám niečo veľmi pekné!“ Mala nahratého slávika, ktorý im vyspevuje v záhrade, keď zaspávajú. A potom sa stalo, že ten slávik priletel a zaspieval aj nám naživo. No bola to úžasná pieseň. Nedá sa zabudnúť, ako slávik trilkoval online. Vôbec nebral ohľad na to, že bola úplná tma. Aj Pavel so Sílasom tak „duchovne trilkujú“, aj keď majú k tomu najmenej dôvodov – videné tak z vonkajšieho uhla pohľadu. O „polnoci“ svojho života spieva jedna naša spolusestra – onko pacientka slovami svojho vyznania, básne či modlitby: „Nikdy som nebola Bohu vďačnejšia ako dnes, že už včera mi prejavil milosť a požehnanie, aby som Jeho meno dnes mohla vďačným srdcom a mysľou oslavovať, chváliť i vzdávať chválu Jeho majestátu. Nikdy som nebola Bohu vďačnejšia, ako dnes, že aj zajtra sa nepohne odo mňa Jeho milosť a požehnanie, aby som mohla spievať chvály, chvály za večný život, ktorý mi daroval už predvčerom, nech by sa dialo čokoľvek. Dnes už viem, že kráča pred mnou tak, ako včera a povedie ma aj zajtra.. Jeho stopy a kroky prevedú ma cez púšť i búrky a dovedú bezpečne do cieľa.“ (A.T.) To je to, čo nám odporúča aj táto pozoruhodná myšlienka: „Zmeň svoje starosti na vzývanie a potom sleduj Pána Boha, ktorý Tvoje boje zmení na požehnanie.“ V Božom slove čítame to známe: „Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa stará o vás.“ (1 Pt 5,7) Neraz sa sami trápime a úplne zbytočne. Stačí „uvaliť“ starosti na Pána, ako to robil Pavel so Sílasom – v doslovnom preklade priamo „pregúľať“. Pán Ježiš v rečiach na rozlúčku povedal, že „Otec nás miluje.“ (J 16,27). Svojim deťom predsa nepodá škorpióna, keď si prosia vajce (Lk 11,12). Príbeh z Filipis, práve z nášho starého kontinentu nás pozýva: „Odovzdaj Bohu každý mätúci problém, oznám Mu všetky Tvoje potreby. Prines Mu svoje denné bremená, nikdy ich nevláč sám. Najlepším ukazovateľom Tvojho duchovného zdravia je intenzita Tvojich modlitieb.“ To, z akého cesta sme, sa ukáže, keď príde polnoc, keď príde zima. Nielen vtedy, keď svieti slnko. Čínske príslovie konštatuje: „Vták nespieva preto, že pozná odpoveď. Spieva preto, že má pieseň.“ Veľmi ma oslovilo aj nasledovné konštatovanie: „Spev vtákov je najposvätnejšia forma hudby.. Vtáci spievajú o anjeloch a  nebesiach.. Spev uzdravuje zronenú dušu a dokáže odvrátiť chorobu.. Frekvencia týchto melódií rezonuje hlboko v našej DNA, čo umožňuje prestavať telo na bunkovej úrovni.. Preto nesmieme brať spev vtákov ako samozrejmosť, ale počúvať ich s úctou a vďačnosťou.“ (A.William).


Pán sa o svojich verných služobníkov aj vo väzení predivne postaral. Neočakávané zemetrasenie spôsobilo, že sa všetkým väzňom razom uvoľnili všetky okovy. Pán Boh vždy nájde spôsob na záchranu svojich, veď u Neho je všetko možné. Jedinečne nás pre večnosť zachránil na Golgote, pre časnosť tým najrozmanitejším spôsobom. Pripomína mi to situáciu, ako ma na Gymnáziu na Konštantínovej ulici v Prešove pred maturitou 1. júna 1983 „dusili“ takmer všetci profesori. Nepriamo mi najmä moja už nebohá triedna profesorka dala na vedomie, že hlásiac sa na Evanjelickú bohosloveckú fakultu do Bratislavy nemusím ani zmaturovať. Viete si predstaviť, akú mal podobu môj posledný akademický pred-maturitný týždeň. A na fare v Prešove pri stretnutiach našej mládeže a biblických výkladoch nášho vtedajšieho brata farára Jána Midriaka sme zažívali úplne pravý opak – v sobotu večer sa všetky okovy razom uvoľnili a tak sme zažívali úžasnú slobodu.. Práve tam sme si vôbec neuvedomovali, že žijeme v socializme. Pri príležitosti dnešných 90-tych narodenín sestry Heleny Midriakovej (03.05.2021) myslíme v modlitbách na našu sestru farárku, ale aj na jej už nebohého manžela, neskôr biskupa VD. Spolu s nimi sme na prešovskej fare zažili množstvo nezabudnuteľných biblických hodín, ale aj mnoho krásneho a milého aj po ich skončení.
Žalárnik prešiel úžasnou zmenou v živote. Bola to konverzia dovnútra, aj navonok. Počul Božie slovo spolu so svojimi domácimi. Vzácna to chvíľa v jeho živote počuť živé Božie slovo. Ono je živé a mocné a ostrejšie, než ktorýkoľvek dvojsečný meč a preniká až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov.. (Žid 4,12) Predstavte si, aké to bolo ešte aj iné zemetrasenie, nielen to, pri ktorom sa uvoľnili okovy väzňom. Väzňom – apoštolom umyl a ošetril im rany, ktoré im predtým sám spôsobil pravdepodobne aj svojou krutosťou a hrubosťou. Inak to ani robiť asi nemohol. Nebral ohľad na človeka. Ak dostal príkaz, naplnil ho svojou oddanosťou. Evanjelium ale mení človeka od základu jeho bytia. Každú jeho bunku. Najmä srdce. Žalárnik sa potom už empaticky postaral o nich. Krutosť sa už pominula. Evanjelium prinieslo do jeho života ľudskosť a jemnosť. Spolucítiace srdce. Evanjelium a jeho prijatie robí zázraky a divy v ľudskom živote. Až natoľko, že v závere nášho príbehu sa opýtal tých dvoch: „Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený?“ Je to otázka všetkých čias. Otázka, ktorú si človek kladie vždy a nanovo mocou Ducha Svätého. Je v nej prejavená hlboko vrodená túžba po večnosti (Kaz 3,11) Čo mám robiť, aby som bol taký, ako ste vy: o polnoci spievajúci, nikdy si nezúfajúci, do dverí nekopajúci, atď atď. A oni majú radu vždy „po ruke“. „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený Ty aj Tvoj dom.“ Záver príbehu opisuje, ako sa radoval s celým domom, že uveril Bohu. Kedy sme to zažili u nás doma naposledy? Posolstvo nášho príbehu by v závere bolo možné vyjadriť aj týmto citátom: „Buď s Bohom tak, ako vták, ktorý síce cíti chvenie konára, ale aj naďalej spieva, pretože vie, že má krídla.“ (G. Bosco)