Žalárnik vo Filipis I.

Ide tu vskutku o jedinečný a nadčasový príbeh (Sk 16, 25-34). V Biblii sú mnohé také. A vlastne úplne všetky. Tento má však v sebe niečo exkluzívne. Obsahuje „pridanú hodnotu.“ Sám neviem vyjadriť, čo to konkrétne je. Mám však z neho pocit istej duchovnej exkluzivity. Je to duchovná „topka“ v Biblii. Príbeh vysokej duchovnej úrovne. Mocné vanutie a pôsobenie Ducha Svätého môže aj nás k takým postojom, aké sú v ňom opísané, priviesť. Má nám čo povedať aj v našom 21. storočí. V tom je jeho aktuálnosť a nadčasovosť. V tomto čase vrcholí Veľkonočné obdobie – našim srdciam blízkymi známymi troma nedeľami. Tento príbeh má v sebe aj Jubilate, aj Cantate, aj Rogate. Nie – 2v1, ale rozhodne 3v1! Čím nám tento text môže byť ešte blízkym? No aj tým, že sa udial na našom starom európskom kontinente. Filipis je prvým mestom v Európe, kde prišlo živé evanjelium Pána Ježiša Krista vďaka 2. misijnej ceste ap. Pavla, ktorá ho priviedla k nám z Antiochie. Priame napojenie na túto veľmi dôležitú kresťanskú základňu. Lýdia bola úplne prvá európska kresťanka, známa nám podľa mena. Tej Pán otvoril dvere, ako to čítame v tých predchádzajúcich veršoch (Sk 16, 14-15). Starý kontinent má teda rozhodne kresťanské korene. Tie v súčasnosti stráca – dalo by sa povedať takmer každým dňom. K nim patria samozrejme aj tie židovské.. V čom sme my, žijúci na európskej pôde slabí, v tom sú moslimovia oveľa silnejší. Vo Filipis sa dostal ap. Pavel spolu so Sílasom do väzenia. Rozhodne neoprávnene – nie pre zlý skutok. Tam sa predsa ide za zlý skutok. Vieme, kto dnes je vo väzení, či aj vo vyšetrovacej väzbe sa svoje zlé činy. Ale aj tam, mnohí sa nachádzajúci, ešte majú duchovnú šancu vďaka väzenskej misii. Pavel v tomto meste uzdravil dievčinu, ktorá mala veštiaceho ducha (Sk 16, 16 – 24). Páni, ktorí stratili svoj dobrý biznis, sa veľmi nahnevali, apoštolov nechali uväzniť. A nemenovaný žalárnik dostal príkaz, aby ich náležite strážil. Uvrhol ich do vnútorného väzenia a nohy im tuho zovrel do klady. Tí dvaja – Pavel a Sílas sú veľmi čudní väzni. Nepožiadali pri zatknutí o prítomnosť svojho právnika. Práve naopak, dajú sa uväzniť – a o polnoci spievajú Bohu chvály. Vidia príležitosť k „väzenskej misii.“ Vôbec nemajú pocit ukrivdenosti. A mohli by aj mať, veď sa do väzenia dostali neprávom! Nič lepšie nevedia, či keď slnko svieti, alebo keď je zamračené v ich životoch. Spievajú Bohu chvály za každého počasia. A väzni ich počúvali. Tí vo väzení (ani zamestnanec väznice – žalárnik) ešte nezažili, aby „o polnoci“ niekto spieval. Časový údaj tu nie je náhodný. Nie je to len údaj, že na hodinách práve odbíjala polnoc. Je to aj výstižný obraz pre náš ľudský život. Biblia je plná obrazov, za ktorými sa skrýva ešte aj niečo iné – niečo nevypovedané. Môže isť o polnoc života, keď sa v živote hocičo deje. To, čomu nerozumieme. A mnohému, hlavne utrpeniu často nerozumieme. A takého, čo nechápeme, je vždy dosť. „Polnocou“ ľudstva môžeme označiť aj súčasnú – viac, ako rok trvajúcu pandémiu. Do tohto kontextu si dosaďte prosím tú svoju osobnú „polnoc“ Vášho života. Naši dvaja väzni to vo väzení ale úplne otočili iným smerom. O 180 stupňov. Nemajú vôbec pocit skľúčenosti, akoby boli „nad vecou“. Vôbec ju nevnímajú, ani realitu spútania. Aj vo väzení sú tak úžasne slobodní ľudia. Možno najslobodnejší zo všetkých. Ani žalárnik, ktorý tam iba pracoval, takú slobodu možno nemal. Zatiaľ.. Text opisuje a pripomína nám, že boli v najvnútornejšom väzení. Dostali sa do hraničnej situácie. Takých je v pestrosti nášho života vždy dosť. Takú situácia spomínal istý Chorvát Baldo Mikulič: „Študoval som psychológiu v Záhrebe. Bola vojna. Večer sme odchádzali do krytu. Atmosféra v ňom bola vždy veľmi napätá, až ponurá. Až raz vošiel k nám lekár. Bol na tom rovnako, ako my všetci. Tiež sa prišiel ukryť pred bombami. Hneď v prvý večer začal spievať. Počúvali sme ho. A začali sme sa postupne pridávať. Bomby padali a my sme spievali. Spevom sme sa stali bližšími. Vyšli sme z ulity osobného strachu, ktorý sme vymenili za nádej. Stalo sa tak vďaka lekárovi, ktorý sa jednoducho odvážil spievať. Nič iné a nič viac sme vlastne ani neurobili. A predsa každý náš večer nás takto zachraňoval.“ V speve sa nachádza niečo jedinečné a slovom nepostihnuteľné a aj ťažko opísateľné. Za cisára Leopolda I. bolo najkrutejšie prenasledovanie evanjelikov (1671-1681) – tých, čo neprestúpili na katolícku vieru predali na galeje do Neapola ako otrokov. Títo galejníci pri veslovaní spievali našu evanjelickú hymnu „Hrad prepevný.“ Pri každom zábere im text piesne pridával síl do žíl, ale aj do duše. Biskup Fedor Ruppeldt , ktorý bol väznený v každom režime, spomínal, ako boli na „pľaci“ a s kolegami farármi  spievali liturgiu našich evanjelických sl. Božích. Jeden zaspieval predspev, ďalší glóriu, kolektu. A nakoniec Áronovské požehnanie. Všetci sa zapojili a všetci o „polnoci života“ spievali. Milada Horáková pred vykonaním rozsudku trestu smrti 27.júna 1950, na ktorý ju odsúdil komunistický režim, sa vyznala: „Som úplne kľudná a odovzdaná do Božej vôle.“ Tak sa vyjadrila po návšteve českobratského evanjelického farára.


Martin Niemöller (1892 – 1984) na jeseň 1934 založil v Nemecku „Bekennende Kriche“ – tzv. Vyznavačskú cirkev. Ako jej najvýznamnejší predstaviteľ bol 30.júna 1937 zatknutý. Svojmu vtedajšiemu „žalárnikovi“ povedal: „Mňa môžeš obesiť, ale pravda, pre ktorú zomriem, tú obesiť nemôžeš.“ Aj Dietrich Bonhoeffer, spoluzakladateľ tejto cirkvi a veľmi aktívny odporca nacizmu spieval o „polnoci svojho života“, keď videl zo svojej väzenskej cely šibenicu, ktorá bola pre neho pripravená: „Predivná moc nás tíško obostiera, pokojne to, čo príde, čakám len.. Pán Boh je s nami zvečera i zrána a bude s nami každý ďalší deň.“ (ES 638,1) Bol popravený ako osobný väzeň Adolfa Hitlera krátko pred koncom 2. svetovej vojny – 9. apríla 1945. Pieseň odráža vnútornú slobodu a potešenie zo života. Istá duchovná výška je k tomu naozaj potrebná. Pavel zo svojho  väzenia z Cezarei, či z Ríma písal listy, ktoré odzrkadľujú jeho duchovné vnútro: necítite v nich žiadnu zatrpknutosť. Filipským kresťanom napísal to známe: „Radujte sa v Pánu vždycky, opakujem radujte sa. Pán blízko! “ (F 4,4) Efezským kresťanom napísal, ako sa veľmi teší, keď počul o ich viere v Pána Ježiša Krista a o láske ku všetkým kresťanom (Ef 1,15). A je zaznamenaná jeho pozoruhodná modlitba z väzenia práve za Efezský cirkevný zbor (Ef 3,14-21). A pridáva aj to, osobne tomu verí, že Pán môže urobiť oveľa viac, ako prosíme. Nie menej, ale oveľa viac! Svojmu mladému spolupracovníkovi Timoteovi zo svojho väzenia napísal: „Slovo Božie nie je v okovách.“ (2 Tim 2,9) Žiadne väzenie ho nikdy nezlomilo, ani to, ktoré postúpil v Ríme na konci svojho života. V roku 1992 som ho mal možnosť navštíviť v Ríme – ide o tzv. Mamertínske väzenie, v ktorom podľa tradície bol väznený. Je to taká malá kobka v zemi, ktorá pripomína tak trochu studňu. Nič vábne na pohľad a vôbec nie sa v takom väzení ešte aj ocitnúť. Napriek vonkajším nepriaznivým okolnostiam prežíval úžasnú slobodu.