Pas moje ovečky II.

Peter píše z vlastných skúseností, aj keď nie vždy o tom napíše priamo. Ale reflektuje isté skutočnosti a my ich vieme nájsť medzi riadkami. Píše hlavne o svojom Pánovi, jeho obidva listy sú prísne kristocentrické. Pán Ježiš ma veľmi centrálne postavenie v týchto listoch. Pri čítaní pašií na Smrtnú nedeľu počujeme až dva odkazy na 1. list Petrov. Je možné a aj vhodné sa týmito listami zaoberať práve počas pôstu na pokračovanie. Prinesú nám pôstne duchovné osvieženie (Sk 3,20). V našom cirkevnom zbore sme sa pred pár rokmi zamýšľali nad vybranými odsekmi týchto listov a dávali do súvisu s Petrom, ako ho poznáme z evanjelií a zo Skutkov apoštolov. Peter píše o Bohu veľmi dôverne. Je pre neho vždy požehnaný Boh. Aj pre apoštola Pavla v liste Efezským (1,3). V Kristu sme požehnaní všetkým duchovným požehnaním. Peter a Pavel podľa tradície zomreli v jeden a ten istý deň. Peter a Pavel nás učia, že Boh je vždy požehnaný. Prehlbujme sa v tom vyznaní. Čítajme začiatok 1. Petrovho listu. Započúvajme sa do tejto jedinečnej hymnickej biblickej symfónie. Slová v nej sú ako noty na notovej osnove. Ktovie, ako by ich zhudobnil napr. taký Beethoven. Čítajte tie riadky odznova. Nechajme ich na seba pôsobiť ako jedinečné duchovné oratórium. Keď budeme o Pánu Bohu hovoriť, nezabudnime tam pridať tento dôležitý prívlastok – požehnaný. Je Bohom všetkej milosti (5,10), nie nespravodlivým Bohom. Mnohí to hovoria a opakujú, až tomu skoro uveríme. Stal sa z toho refrén, ktorý tak často počujeme aj v našom okolí. Opakuj si to, ako kresťanskú „mantru“, že Boh, Otec Pána nášho Ježiša Krista je vždy požehnaný. Ty máš lepší refrén života, ako možno tvoje okolie: „Požehnaný Boh.., ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil nás pre živú nádej.“ (1,3) Sám Peter to zažil po vzkriesení pri jazere. Tú nádej mal potom v  každej bunke svojho tela, no najmä v srdci až do konca svojho života. Znovuzrodenie, ktoré zažil na brehu Tiberiadského jazera potom zúročil pri práci pasenia ovečiek, ktorú konal takmer až do zodrania. Program, ktorý vtedy dostal po vzkriesení, bol dôkazom Pánovho odpustenia. Úloha pásť baránkov a ovečky bola pre neho novou výzvou. Dostal nádej do budúcnosti. Išlo mu srdce puknúť, ako vtedy zlyhal. Veľmi žalostne zaplakal (Mt 26,75). Srdce mu išlo puknúť! Určite to tak nechcel. „Nádej je obruč, ktorá nedovolí nášmu srdcu puknúť“, konštatuje R.Fulghum, americký spisovateľ a pastor. Nádej má farbu zelenej. Maturanti stále nosia zelené stužky. Vidíme ich aj tohto roku v tomto čase. Nádej je jedno úžasné slovo. Peter dostal šancu. Peter dostal nádej. Pán mu opustil. Poveruje ho službou. A v prvom svojom liste Peter napíše: „moc Božia nás zachováva vierou na spasenie.“ (1,5) Je to inak vyjadrené, čo mu povedal Pán, aby jeho viera nezanikla. Nás zachováva moc Božia vierou na spasenie.“ Pán sa prihovára, aby aj moja viera nezanikla. On je Príhovorca (J 14,16). Pri príležitostí 400-výročia Spišsko-Podhradnej synody sa konali v Spišskom Podhradí služby Božie v mrazivom januári 2014. Aj z tohto dôvodu na to dosť často spomínam. Po ich skončení sa nám prihovoril mladší rím. katolícky kňaz zo Spišskej kapituly a skonštatoval, aký máme úžasný predspev, ktorým začíname bohoslužby. Spievame v ňom tak často: „Prihovor sa Otcu za nás.“ Vieme, čo pravidelne spievame? To sa prihovára za nás sám Ježiš u nebeského Otca. Nikto iný. Prosíme Ho o to. Musia nám to až iní pripomenúť, aby sme si uvedomili, čo máme! Čo všetko máme v cirkvi!. Ježiš sa prihovára aj za teba. Aby si raz dosiahol dedičstvo odložené v nebesiach. Aby si neodišiel. Aby si zostal. Si tu, si v cirkvi. Jeho príhovorná modlitba dochádza naplnenia. Nie je to tvoje vlastné rozhodnutie, ale moc Ducha pri Tebe. Pán má s tebou ešte toľko plánov. Chce si ťa použiť vo svojom diele. Do jedného nového kostola osadili kríž, na ktorom bol ukrižovaný Kristus. Ľudia boli zhrození, keď to dielo videli. Kristus bol bez rúk a bez nôh. Na kríži bolo iba torzo Jeho tela. Dielo bolo podľa nich nedokončené. Sťažovali sa na umelca. Nepochopili. Autor diela im to musel vysvetliť: „Vy ste jeho rukami a nohami.“ Uspokojilo ich to. Pánovo dielo nie je ešte dokončené. Doba Božej milosti ešte trvá. Je veľa práce, ale pracovníkov veľmi málo (Mt 9,37). Pas mojich baránkov a ovečky. Vtedy a dnes. Niet v tom zásadného rozdielu.

Peter s kruhom učeníkov sa ocitol v kraji Cezarei Filipovej. Tam im Pán položil otázku: „Za koho považujú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16,13-20) Referujú Mu. A vy za koho ma pokladáte? Peter opäť prehovoril: „Ty si Kristus. Syn Boha živého. Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov. Telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach.“ To nemá sám zo seba. Je to Božie dielo v srdci človeka. A za chvíľu Peter, ktorý podal vrcholné vyznanie, sa prepadol kdesi do pekla, keď po oznámení utrpenia povedal: „To sa ti nesmie stať!“ „Choď za mňa satan, nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské,“ povedal mu Pán (Mt 16,22.23). Stal sa nástrojom satana. Ním sme vtedy, keď viac myslíme na to ľudské, ako Božie. Ruku na srdce, to Božie je neraz na periférii našich záujmov a myšlienok. A vo svojom liste Peter opäť píše, že diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc, koho by zožral (5, 8-11). Píše z vlastných skúseností. Aj on sám, ani netušiac, sa mu dal k dispozícii. Ako sa ním ľahko môžeme stať. A myslíme to pritom veľmi dobre. A nie je to v súlade s Božou voľou. Peter zblúdil. Ale nebol to jeho konečný stav. Aj my sme zblúdili, sme však navrátení k Pastierovi a Biskupovi našich duší (2, 21-25). Peter tak živo a pútavo píše o Kristových šľapajách, že človek im naozaj nemôže odolať. Reflektuje v stručnosti pašijný príbeh. Nezlorečil, keď Mu zlorečili. Nepomstil sa. Ani náznak lsti nebol v Jeho ústach. Sám to tak zažil v Jeho blízkosti. Máme pozvanie aj v tomto období po Veľkej noci vstúpiť do Jeho šľapají. Sú to šľapaje – stopy lásky. Albert Schweitzer povedal: „Jediné, čo bude dôležité, keď raz odídeme z tejto časnosti, budú stopy lásky, ktoré tu po sebe zanecháme.“ Stopy lásky po Ježišovi zostávajú aj po 2 000 rokoch. Nezvetrávajú.. Z vlastných skúseností poznáme, ako v snehu počas zimy vstúpime do šľapají, pre uľahčenie našich krokov.. Tú cestu nám ktosi pred nami už prerazil. Aj Peter vstúpil do tých stôp. Boli ste ako blúdiace ovce, píše. Boli sme.. Aj on tam patril. Potrebujeme Dobrého pastiera, pretože nemáme najlepší zmysel pre orientáciu v tomto svete. Zo svojím životom si sami nedáme rady. Z tejto situácie by sa Peter rozhodne nedostal sám. Pomohol mu ju zvládnuť Vzkriesený Dobrý pastier pastorálnym rozhovorom pri tej práci, ku ktorej sa po Veľkom piatku vrátil s ostatnými. Miluješ ma väčšmi? Vtedy vravel, že miluje viac, ako ostatní, keď proklamoval, že pôjde do väzenia, aj na smrť. Peter, pôvodom rybár bude predovšetkým pastierom. Naučil sa ním byť od Dobrého pastiera. Aby sa ním naozaj stal, potreboval prejsť „vysokou duchovnou školou“ v blízkosti Krista. Jej vyvrcholením bolo jeho vyznanie na morskom brehu: „Pane, Ty vieš všetko, Ty vieš, že Ťa milujem.“ (J 21,17). Neučený rybár Peter je plný Krista. Na prvé Letnice (Sk 2) cituje starozmluvné biblické verše, akoby sa ich učil od mladosti. V Jeruzaleme vzniká cirkev, v ktorej zohrá veľmi dôležitú úlohu. Z jeho 2. listu nemôžeme nespomenúť jeho vďačnú spomienku na horu Tábor, kde spolu so Zebedeovcami zažil fragment večnosti. To nie sú vymyslené báje (2 Pt 1,16), o ktorých píše čitateľom. V jednej komunistickej encyklopédii bola táto definícia Biblie: „Je to zbierka fantastických legiend bez akýchkoľvek vedeckých dôkazov.“ Pravda Biblie je pravdou prítomnou (2 Pt 1,12). Je to pravda najpravdivejšia. Aj tá o druhom príchode Pána, ktorým končí Peter svoj druhý list. Peter vedel, aké je to – robiť chyby. Vedel, čo znamená odpustenie a v pokore vo viere kráčať vpred. Mal veľké skúsenosti s Božou milosťou. Zostáva preto mocným svedkom pre nás všetkých, ktorí potrebujeme prežívať dnes rovnakú milosť. Aj keď zlyhal, Božia milosť bola o to väčšia. Apoštol Pavel Píše: „Keď sa rozhojnil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosť (R 5,20). Brilantné. Vystihujúce aj Petra, aj nás. Žiť život v Božej milosti. Niet krajšieho života. „Milosť mení vlkov na ovce, príšery na ľudí a ľudí na anjelov.“ (Th.Carlyle) Na túto milosť ukazuje nasledovný sumarizujúci príbeh. Istá žena sa rozhodla zavraždiť prvú anglickú kráľovnú Alžbetu (1558-1603). Prezliekla sa za chlapca a ukryla sa v jej spálni. Bola však odhalená. Uvedomila si, že nemá nijakú nádej, hodila sa kráľovnej k nohám a žobrala o udelenie milosti. Kráľovná sa na ňu chladnokrvne pozrela a povedala jej: „ak ti preukážem milosť, čo mi sľúbiš?“ Žena sa na ňu pozrela a povedala: „milosť, ktorá dáva podmienky a čaká sľuby, nie je milosť!“ Kráľovná sa toho chytila a povedala: „máš pravdu, udeľujem ti milosť.“ Dejiny hovoria, že od tejto chvíle kráľovná Alžbeta nemal vernejšiu a oddanejšiu slúžku, ktorá ju chcela pôvodne pripraviť o život. Presne tak funguje aj Božia milosť. Ten kto ju od Boha prijal, stáva sa verným a oddaným Božím služobníkom. Takým bol aj Peter.. Smieš byť ním aj ty..