Pas moje ovečky I.

Petrov životný príbeh je príbehom naším vlastným. Je celý o nás. Často ho v evanjeliách vidíme „na scéne“, ale nevidíme ho vždy v tom najlepšom svetle. Je to príbeh človeka, ktorý chcel nad ostatnými „vyčnievať“ a spoliehal sa pritom často iba na svoju silu. V mnohom sa mu dnes podobáme. Petrov príbeh je príbehom Božej nezaslúženej milosti. „Milosť Božia je – všetko za nič“, konštatuje teológ dr. Lehman Strauss, profesor SZ v USA. Je to príbeh o pádoch a pokleskoch, mnohých zlyhaniach, ale vždy aj o nových povstaniach. Poznáme mnohé jeho výhry, ale aj pády. Jeho výroky sú brilantné, ale Pána často aj zarmucujúce. Je to predovšetkým príbeh odpustenia a príbeh o odpustení. Peter bol s Ježišom počas väčšiny dôležitých momentov Jeho pozemskej služby. Kde ale začať celý tento veľký biblický príbeh? Asi tým slovom, keď Pán Ježiš povedal tie známe slová nielen Petrovi, ale aj ostatným učeníkom: „Ajhľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu, ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla.“ (Lk 22,31) Pán tu myslel predovšetkým na Petrovu budúcnosť, tú vzdialenejšiu. Poznal aj tú bezprostrednú: to, čo sa udeje dnes, keď bude zapierať a kohút bude kikiríkať. Petra napriek mnohej jeho ľudskej slabosti Pán veľmi potrebuje „do služby“, ako potrebuje každého jedného z nás. Dielo nášho Pána bolo a je vždy Božím dielom, ale konaným nami – ľuďmi. Našimi rukami, ústami, našimi nohami – aby sme všade Krista niesli. Prepáčte za to prirovnanie, ako tá oslica, ktorá niesla Krista do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu (Mt 21,1-11). Mala závideniahodnú úlohu! Často sa o osloch vyjadrujeme pohŕdavo v zmysle: „si tvrdohlavý, ako mulica!“ Toto zviera je však symbolom pokory, jemnosti a pokoja. Jedna misionárka v Číne sa rada nazýva „Pánovým oslom.“ Je pokornou veriacou, ktorá verne nesie evanjelium svojho Pána z mesta do mesta a trénuje iných, aby tak tiež robili. Sme ozaj ochotní byť „Pánovým oslom“ aj dnes? Aj pokorujúca práca sa stáva svätou, ak ju robíme pre Pána Boha. Predovšetkým ak ju robíme svojím srdcom. Na srdci záleží najviac. Pán Ježiš sa v tej chvíli nemodlil, aby Peter nepadol, lebo vie, že padne. Iste, aj takú podobu by mohla mať Jeho modlitba za Petra. Je to príbeh človeka, ktorý padne. Aj vstane. Ako sa to deje aj pri nás. A Pán to vie. Nemodlí sa, aby nepadol, pretože tak ľahko padne a zaprie, ale aby jeho viera nezanikla. Tým táto modlitba má „presah“ do budúcnosti. Viera môže zaniknúť. A veľmi ľahko a neraz aj rýchlo.. Na tom známom mieste sa Pán opýtal svojich: „Či aj vy chcete odísť?“ (J 6,67) Od Pána totiž začali odchádzať učeníci z Jeho širšieho kruhu 70-tich učeníkov. Peter nezaváhal. Ako „hovorca“ sa chytil slova a vyznal: „Pane, ku komu pôjdeme, slová večného života máš a my sme uverili a poznali, že ty si Kristus, ten svätý Boží.“ (J 6,68)

Peter prehlásil, že nemajú dôvod odísť, ale jeden z Dvanástich odišiel, odkiaľ už nie je návratu. Peter spolu s ostatnými nepôjde touto cestou. Ale stalo sa, že sa vzdiali od Pána do „bezpečnej vzdialenosti“ napr. na veľkňazovom dvore (Lk 22, 54-62). Avšak išiel aj tam, pretože údel jeho Majstra mu nebol celkom ľahostajný. Klesá a padá. Dištancuje sa od svojho Pána. Bojí sa o svoj život. Nie tak dávne pašie nám to všetko pripomenuli. Je ale jedným z prvých učeníkov, ktorý sa utekal pozrieť na prázdny Kristov hrob (Lk 24,10-12). Zaujímavou informáciou je, že Ján dal prednosť Petrovi, aby ako prvý vstúpil do prázdneho Kristovho hrobu (J 20,4-6). A bol to tiež Peter, ktorý sa chopil iniciatívy ustanoviť učeníka namiesto Judáša Iškariotského, ktorý Ježiša zradil (Sk 1, 15-25). Evanjelista Matúš v 14. kapitole (22-33) opisuje búrku na mori. Peter  chcel opäť ľudsky vyniknúť. A opäť prehovoril: „Ak si to Ty, rozkáž mi prísť po vode.“ Chodil po vode, ale vidiac, že je vietor, preľakol sa a začal sa topiť. Vykríkol: „Pane, zachráň ma.“ Ježiš vystrel ruku a povedal: „Ó, maloverný, prečo si pochyboval?“ Skoro sa utopil. A my netápeme a nepochybujeme, keď vidíme vietor okolo nás? Netopíme sa tak často v búrkach života? Kto je v nich tak „fest“ pevný? A predsa po celom náročnom pašijnom príbehu a najmä po vzkriesení sa na brehu Tiberiadského mora uskutoční veľmi dôležité stretnutie (J 21,15-23). Rozhovor s tou známou trojnásobnou otázkou a odpoveďou. Pri bohatom rybolove, tom prvom, kedysi dávno dostal slovo: „Neboj sa , odteraz ľudí budeš loviť.“ (Lk 5, 1-11) Vtedy ešte ako rybár. Po vzkriesení Pána je ustanovený za pastiera svojho ľudu, ktorý mu zveruje do opatery: „Pas mojich baránkov, pas moje ovečky.“ A pásol. S tým zámerom Peter napísal dva jedinečné listy (1. a 2. list Petrov) čitateľom do diaspory, ktorí boli už prenasledovaní. Petrove listy sú zapáleným zvestovaním Kristovho evanjelia. Siahnite po nich. Začítajte sa v nich. Je v nich autentické svedectvo toho, kto osobne poznal nášho Pána. Bol očitým svedkom Pána Ježiša Krista, aj Jeho veleby na vrchu Premenenia (2 Pt 1,16). Náš reformátor M.Luther vo svojom komentári k 1.listu napísal: „Táto epištola svätého Petra je jednou z najdôležitejších kníh Novej zmluvy a je skutočným a čistým evanjeliom. Peter urobil to isté, čo Pavel a ostatní evanjelisti. Hlásal pravdivé učenie o viere a o tom, ako nám bol darovaný Kristus, ktorý z nás sňal naše hriechy a zachránil nás.“