Jozef a jeho štyri plášte II.

Plášť autority a vplyvu.

Jozefov príbeh pokračuje. To nevymyslíš, to je život! Poznáme tento reklamný slogan na istý náš veľmi známy slovenský týždenník. Ani najlepší scenárista by ho nevymyslel. Čo všetko mu život priniesol. Po čase poníženia, prišiel čas povýšenia. Povedané úplne svetsky – urobil úžasnú kariéru. Boh bol s Jozefom, to sa častejšie opakuje v tomto príbehu. Ako bol s Ním, tak je s nami skrze Ježiša Krista, Imannuela. Boh je s nami, nie proti nám. A keď je Boh za nás, tak kto proti nám (R 8,31)? Je s nami po všetky dni, až do konca sveta (Mt 28,20). Jozefovi sa dostalo takej pocty, o ktorej ozaj ani nesníval, aj keď mal mnohé sny. O tých vieme dosť ešte z čias nášho detstva, keď sme sa s týmto príbehom zoznamovali. Rituál povýšenia opisuje 41. kapitola Genesis úplne detailne. Znalci egyptských reálií konštatujú, že „obrad“ povýšenia, či uvedenie do úradu sa udial priam protokolárne a veľmi presne. Na tej najvyššej úrovni, s tými najvyššími poctami. Faraón mu odovzdal prsteň, reťaz a dal mu šaty z jemného ľanu (1 M 41,42.43). V Roháčkovom preklade sa stretávame s výrazom „kmentový plášť“. Ten mal oblečený aj kráľ Dávid, keď prenášali truhlu zmluvy na vrch Sion (1 Kron 15,27). A v Zjavení čítame, že nevesta ženíchova sa smela obliecť do skvúceho, čistého kmentu! Tým kmentom sú spravodlivé skutky kresťanov (19,8). Odev aj tu zohráva veľmi dôležitú úlohu a hovorí k nám jasnou rečou. Čakajúc na ženícha zvečera, či zrána (ES 26,5), smieme obliekať rúcho charakteru a nášho účinného kresťanského vplyvu a svedectva o našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Advent skončil, ale náš osobný advent pokračuje. Veď Pánova parúzia sa blíži každým dňom. O Boží advent sa modlíme v 2. prosbe Otčenáša: „Príď kráľovstvo Tvoje“ (latinsky: adveniat regnum tuum). V tomto zmysle náš advent v našom očakávaní pokračuje. V akej autorite príde opäť na túto zem (Zj 1,7-8)! Aká bola Jeho autorita počas Jeho pôsobenia na zemi. Pri zatýkaní Pána Ježiša, po jeho prehlásení: „Ja som!“ všetci ustúpili a padli na zem(/J 18, 6). A aká mocná bola Ježišov autorita v Jeho osobe, v Jeho prehláseniach: „Ja som svetlo sveta“ (J 8,12), „Ja som vzkriesenie a život“ (J 11,25), či „Ja som dobrý pastier“ (J 10,11). Jozefov kmentový plášť z jemného ľanu je odevom jeho autority a vplyvu. Bol druhým po faraónovi. Tešil sa priazni a úcte. A faraón tak úžasne hovorí o „Jozefovom Bohu“, že máme pocit, že už nemá vôbec ďaleko k tomu, aby v Neho uveril. Takých Jozefov by sme dnes potrebovali. V spoločnosti, v cirkvi, v národe. Takých, ktorí majú prirodzenú morálnu autoritu, s účinným kresťanským vplyvom. Takých, ktorí by nosili prirodzený kmentový plášť kresťanskej autority a vplyvu. Máme ich v rodinách, vo svojom okolí? Vy starší spomínate na časy, že takou autoritou bol na dedine kňaz, učiteľ, či notár. S vďakou na nich mnohých myslíme. Ich autorita a vplyv nebola vynucovaná, ale úplne prirodzená. Na mnohé takéto autority radi dodnes spomíname. Vymreli? Hľadáme také, ktoré sú dnes „vplyvné“ nie majetkom, bohatstvom, ale svojou múdrosťou a rozumnosťou? Autority typu „a lá Srholec“.. Takú autoritu, ktorej by ste neváhali odovzdať hlas v prezidentských voľbách. Keď stále počujeme a sami neraz vravíme: „Nemáme koho voliť“, akoby sme opakovane počuli a vraveli: „Nemáme autority!“ Vždy volíme iba „menšie zlo“. Príde aj doba, že budeme voliť aj autority? Dá nám Pán takej milosti, aby sme sa toho ešte dožili? A keď tá realita je taká, aká je, je to aj dôsledok nášho zlyhania v našom modlitebnom zápase za našu slovenskú spoločnosť.. Verím, že rovnako aj vy sa nad tým zamýšľate. Ako je to s naším pozitívnym vplyvom? Sestra z nášho zboru bola hospitalizovaná na izbe v nemocnici s členkou od Svedkov Jehovových. Jej manžel sa o ňu príkladne staral, každý deň ju navštevoval. Na adresu oboch vyslovovala samé chvály. A dodala: „Viete, oni tým žijú!“ A my prečo podľa evanjelia nežijeme? Čo nám v tom bráni? Nemáme na to byť „vplyvnými“ kresťanmi napríklad v práci, či v nemocnici?

Plášť odpustenia.

Tu Jozefov príbeh vrcholí. Život mu pripravil nejednu trpkosť. Život ho riadne bolel, ale nikdy sme ho nepočuli sa sťažovať. To nemal vo zvyku. Skôr sa obliekať do nádherných odevov, najmä tých neviditeľných. Ten pestrofarebný plášť zničili jeho bratia. Keď sa dal spoznať svojím bratom, tak všetkým okrem iného podaroval aj sviatočné šaty (1 M 45,22). Jeho veľkodušnosť je veľkorysá. Akoby nemala hraníc. Garantuje, že bude živiť ich a ich deti. Tých, ktorí v nenávisti namočili do krvi kozla inkriminovaný plášť s odkazom pre otca: „Pozri sa, či je to oblek tvojho syna a či nie.“ (1 M 37,32). Tak reagoval aj starší syn z podobenstva o mártnotratnom synovi: “keď však prišiel tento tvoj syn..“ (Lk 15,30). Nie: môj, či náš brat, ale tvoj syn! Hneváme sa na Pána Boha, že je dobrý a milujúci a „márnotratný“ v láske. A Jákob sa vtedy nechcel dať potešiť, akokoľvek sa o to snažili. Život vie bolieť. A poriadne! A aké to je dať sa potešiť a prijať ho od toho, ktorý ku mne s potešením prichádza. Mám skúsenosť ako pri zapisovaní do triednej knihy na náboženstve som si všimol názov učiva na etike: „Keď život bolí“. Delíme sa totiž o jednu kolónku. A dal som sa do reči s pani učiteľkou, ktorá má evanjelické korene. Posťažovala sa mi na to, ako život je „o ničom“, stále robota a dookola to isté. Samá próza, žiadna poézia. Pán Boh nás pozýva k poézii. Povedal som jej evanjelium tak „v kocke“ (J 3,16), ale ona skonštatovala, že „asi“ práve jej by to nepomohlo! Ale niečo určite na tom bude, keď toľkí tomu veria, dodala! Hádam bude nad tým uvažovať. Život Jozefa veľmi bolel. Ale čo bolí, to raz prebolí. Vietor sa utíši po každej búrke, nech by zúrila akokoľvek. Svojim bratom Jozef odpustil. Bol veľkorysý. Oni proti nemu zamýšľali zlé, ale Boh to obrátil na dobré (1 M 50,20). V hebrejskom origináli je použitý termín – „snovali“, akoby teda tkali. Ale Boh to všetko „pretkal“ svojou láskou. Zlo prišlo aj ku Jozefovi. Aj ku Dávidovi.. Dopustil sa cudzoložstva, to bolo zlé. No potom napísal pieseň o Božej milosti (Ž 51), to bolo veľmi dobré.. Zlo tak často prichádzalo ku Ježišovi. Majiteľ hostinca vo vianočnom príbehu povedal Jozefovi a Márii, aby skúsili šťastie inde, lebo mal plno. To bolo zlé. Boh prišiel na svet na najskromnejšom mieste na tejto zemi. To bolo a je stále veľmi dobré. A čo keby sa bol Jozef vzdal Boha kvôli zlu, ktoré prišlo k nemu? V ktoromkoľvek bode svojej cesty mohol zatrpknúť a vzdať sa. Neurobil to.. Aj my by sme sa mohli vzdať Boha. Zla je mnoho. Útočí a doráža s novou silou. Cunami zla sa valia týmto svetom. Nebuďte medzi tými, ktorí rezignujú.. Boh nás vidí, rovnako ako Jozefa. Naša spoločnosť, naša rodina akútne potrebuje Jozefa. Smieš ním byť v 21. storočí. Jozef vie vniesť milosť do dňa naplneného hnevom a pomstou. Smieš tak činiť v kresťanskej autorite s účinným vplyvom. Naša spoločnosť, naši potomkovia potrebujú Jozefov. Naša generácia už potrebuje Jozefov.. Jeho pestrofarebný plášť na mnohé poukazuje. Jeho otec zlyhal, ale Pán Boh nás napriek tomu všetkému mnohým obdaroval. Jozefov plášť je obrazom pre pestrosť nášho každodenného, ale aj sviatočného života. Jozef rozhodne nosil štyri plášte naraz. 4 v 1! Možno ich bolo aj viac.. Tie štyri ponúkam do vašej pozornosti na zahĺbenie.. Mnohí hovoria: „zázračný príbeh!“ Vôbec nie! Tak „zázračne“ Pán Boh koná v živote s tým, s kým má plán. A to má predsa s každým jedným z nás.. Aj v tomto pôstnom pandemickom čase.