Vianočná záhada

Na Vianoce si pripomíname rozhodujúcu historickú udalosť v dejinách v tom známom vianočnom posolstve: „ .. Boh sa stal človekom..“ Je to mystérium počatia z Ducha Svätého a narodenia z Márie panny.. Je to tajomstvo našej viery. Tento článok viery vyznávame prostredníctvom apoštolského vierovyznania. Pokračuje Ježišovým účinkovaním, bolestnou smrťou, prekvapujúcim a neočakávaným vzkriesením, mocným vstúpením, oslávením u Otca a  slávnym opätovným návratom. To všetko je vo Viere všeobecnej kresťanskej, teda v  Crede. V tomto adventno-predvianočnom čase sa zameriavame na inkarnáciu, teda počatie a príchod Ježiša Krista do tohto sveta. Boh sa chystá urobiť niečo veľmi veľké. Oslovujúcou je táto myšlienka: „Keď sa Boh chystá urobiť niečo veľké, začne u toho, čo je veľmi ťažké.. Keď sa chystá urobiť niečo ozaj veľmi veľké, tak začne u nemožného.“ (Armin Gesswein) Začalo to ozaj celkom nemožným! Počatím z Ducha Svätého. Je to adventná záhada. To Božie sa vtelilo do ľudského. Boh sa stal ozajstným človekom. Nie naopak! História je pritom veľmi bohatá na príbehy tých, ktorí sa prehlásili za bohov. Dejiny sa a nimi priam hemžia. Na prvé Vianoce sa stalo niečo celkom opačné. Boh prichádza v ľudskom tele.. Niečo doteraz nevídané a neslýchané. Zázrak, ktorý sa predtým nikdy nestal. A nikdy sa takto nezopakuje. Na tom „vianočnom balíčku“ a malom uzlíčku nám darovanom na Vianoce je nápis FRAGILE, čo v preklade znamená: veľmi krehké. Boh sa stáva malým a veľmi zraniteľným. Vo všetkom nám podobný, okrem hriechu. To, ako sa to uskutočnilo, je pre mňa skutočná vianočná záhada. Ako je to možné, že si Boh obliekol ľudský šat? Nie je to fantazijný príbeh, aj keď ho za taký mnohí aj považujú. Hollywood také filmy veľmi rád natáča, pretože dnešný človek chce uniknúť neraz z tvrdej reality a preniesť sa do úplne iného sveta. Takéto príbehy to ponúkajú a preto sú aj obľúbené a žiadané. Vianočný príbeh ale nezačína: „za siedmimi horami, za siedmimi dolami.“ Začína práve historickými faktami, sčítaním ľudu za cisára Augusta, keď sýrskym vladárom bol Kyrenios (Lk 2,1). Fakty a údaje, ktoré sú reálne a dajú sa verifikovať.

A tak sa zaraďujem aj ja do „Klubu pátračov“ a idem po stopách tejto záhady. Historické reálie sú pre mňa záväzné. Prečo sa ale Boh stal človekom? Je to celkom legitímna otázka. Nepýtam sa ako prvý. Už ma mnohí v kladení tejto otázky predbehli. Prečo tento zázrak, ktorý má podobu tej najväčšej záhady? Existuje dielo, ktoré napísal Anselm z Canterbury (1033-1109), v období rokov 1094-1098 pod názvom: „Cur Deus homo?“, v preklade: „Prečo sa Boh stal človekom“? Spomínaný autor bol najvýznamnejším filozofom a teológom 11.storočia, obdobia ranej scholastiky. Študoval vo Francúzku, bol opátom benediktínskeho kláštora, neskôr canterburský arcibiskup. Je to teda otázka už z 11. storočia. Jeho vlastná, aj otázka vtedajšej doby. Jeho pútavé dielo je veľmi zaujímavým traktátom o vtelení Božieho Syna Ježiša Krista a vykúpení človeka. V tejto knihe píše, že Boh mal záujem predstaviť sa človeku napriek všetkým prekážkam daným obmedzeným ľudským poznaním. Všemohúcnosť lásky to dokáže: Boh vyjde naproti a v ústrety. Vďaka Ježišovi Kristovi – človeku môžeme pochopiť niečo z Nepochopiteľného. Priblížiť sa Vzdialenému. Z milosti Božej sa nám otvorila intimita – súkromie Trojice. Sme „ponúknutí“ k priateľstvu s Najvyšším. Napravujeme mylné či falošné obrazy Boha. Na Kristu vidíme, ako máme žiť. On je naším Prímluvcom u Otca. O tom a ešte  o mnohom inom je toto jeho najznámejšie dielo.

Myslíme, že o Vianociach už toľko toho vieme, ale stále nevieme úplne všetko. Čím viac si o nich čítam, tým viac sú pre mňa stále väčšou záhadou. Nielen samotné počatie z Ducha Svätého. To Božie a ľudské sa spojilo a splynulo v jednom. To, čo bol predtým „nezlučiteľné“, na prvé Vianoce veľmi ľahko do jednoliateho a harmonického celku. Ap. Pavel píše o tejto záhade slovami, že „veľkým tajomstvom pobožnosti je Kristus, ktorý sa zjavil v tele, ospravedlnený bol v Duchu, zjavil sa anjelom, zvestovaný bol národom, uverili v neho na svete, vzatý bol v slávu.“ (1 Tim 3,16) Je to vlastne život Pána heslovite zaznamenaný v kocke. Kladie to na srdce mladému spolupracovníkovi Timoteovi. Kladie mu priamo do srdca Toho, ktorý je veľkým tajomstvom našej pobožnosti. V Starej zmluve sa toto slovo vôbec nevyskytuje. Miesto slova pobožnosť máme slovo bázeň.. „Počiatok múdrosti je bázeň pred Hospodinom a poznať Najsvätejšieho je rozumnosť.“ (Pr 9,10) V Novej zmluve sa toto slovo už vyskytuje v Pavlovom citáte: „A pobožnosť so spokojnosťou je skutočne veľkým ziskom, lebo nič sme nepriniesli na svet a nepochybné je, ani nič odniesť nemôžeme.“ (1 Tim 6,6) Tajomstvo pobožnosti je teda „predmetom“ našej viery a tým je Kristus. Narodil sa aj do našej rodiny. Keď sme sa stali rodičmi, všetko sa to krútilo okolo nášho narodeného dieťaťa. Začali sme s ním budovať vzťah, prihovárať sa mu, usmievať sa atď atď. Podobne je to aj s Božím Synom Pánom Ježišom Kristom. Vianoce sú len začiatkom. Vzťah k Nemu je taký, ktorý môže pretrvať celý život. A potrvá aj do večnosti. V tejto časnosti je to viera, ktorá sa časom stane videním. Teraz žijeme vierou, nie videním (2 K 5,7), ale príde čas aj na videnie „face to face“. Ježiš Kristus nie je a nemôže byť žiadna tradícia, ani kultúrne dedičstvo po našich predkoch. Pán Boh nemá vnúčatá, má iba deti. Je to najväčší Boží dar všetkých čias. Boh nie je Bohom tradície, ktoré pestujeme na Vianoce. Boh chce mať s nami osobný vzťah skrze svojho Syna, ktorý je Prostredníkom medzi nami a Ním (1 Tim 2,5). To v žiadnom inom náboženstve nenájdete. Moslimovia to nepoznajú, ten osobný rozmer vzťahu k svojmu bohu. Akoby sme ani nevedeli, čo všetko máme v kresťanstve a na čo dosť často zabúdame. V Klube pátračov, na biblických hodinách, na všetkých našich spoločných stretnutiach tieto tajomstvá vzývame, nie skúmame. Božie tajomstvá treba vzývať, nie skúmať. V týchto dňoch je tu opätovné pozvanie k nemu pre všetkých.

Toto tajomstvo je u Jána opísane tým spôsobom, že „na počiatku bolo Slovo“ (J 1,1). V 1.liste Jánovom zasa čítame (1,2): „Večný život bol u Otca a zjavil sa nám.“ Je to Ježiš Kristus. Počas cesty k Jadranskému moru nás predbehlo pohrebné auto s veľmi pozoruhodným názvom: „Vječný život.“ Aké inšpirujúce na chorvátskej diaľnici. Na kresťanskom Slovensku máme množstvo firiem, ktoré sa tomu venujú. Doteraz som sa s tým ešte nestretol, aby sa práve tak aj nejaká menovala. Ján vo svojom evanjeliu neopisuje vianočný príbeh, nespomína Betlehem, či pastierov. To už napísali iní. On dáva vianočnému posolstvu celkom nový rozmer. Neopakuje už to, čo iní napísali pred ním, ale dáva tomu svojmu opisu svoj vzletný štýl. Píše zo svojho „nadhľadu“ a aj preto jeho symbolom sa stal orol. Uvádza do praxe vianočnú zvesť jemu vlastným filozofickým spôsobom, prekladá vianočný príbeh do života. „Slovo sa stalo telom.“ Ako je to možné? Nie je najväčšia vianočná záhada? Spasenie je z milosti. Úvod evanjelia má takú zaujímavú a netradičnú formu. A v 1.  Jánovej epištole čítame: „Čo sme počuli, čoho sa naše ruky dotýkali.“ (1,1). Je to veľmi netradičná rétorika. Odborník na Novú zmluvu R.W.Yarbrough konštatuje, že tieto slovesá sa zhodujú s rôznymi formami potvrdenia svedectva v starovekom právnickom systéme. Nie je to len ozdobná rétorika, ale ide priamo o miestoprísažné vyjadrenie aj vyhlásenie. Prísaha, povedané zjednodušene. Takýto jazyk sa používal na súdoch v starovekom svete. Ján je priamo očitý svedok spolu s ostatnými. Podáva spolu s ostatnými o tom svoju osobitú výpoveď – ako na súde, čo sa to vlastne na Vianoce udialo a stalo. Naozaj sme to videli! On sa skutočne narodil! Žil tu pre nás, umrel a vstal z mŕtvych a my to môžeme dosvedčiť, aj odprisahať. Verí tomu, že Vianoce naozaj boli. Zázrak sa stal. Veríme tomu? Odprisahali by sme aj my? Áno, ak sme vianočnú záhadu, ako tajomstvo našej viery prijali mocou Ducha Svätého do svojich sŕdc.

Vianoce opäť oslovia všetky naše zmysly. A prebudí sa aj ten šiesty, tušenie toho tajomného a doteraz ešte neodhaleného. Vianoce nám nanovo „zavoňajú“ a my sme tak v mnohom poddajnejší pre zvesť z Božieho sveta. Ozveme sa tomu, komu sme sa dlho neozvali. Nielen kvôli sentimentu, ale kvôli tomu všetkému mystickému a tajomnému. Táto záhada a jej vplyv má takýto praktický dosah pre náš život. A zázraky rozhodne vôbec neprestali. „Nie je pravdou, že by sa žiadne zázraky nekonali.. To sme sa len my rozhodli, že ich nebudeme uznávať.“ (A.Sommerauer) A rozhodne by sme nemali odmietnuť ten vianočný.. Napriek všetkým vonkajším okolnostiam pandémie Vianoce sú tu. Prežime ich v jednoduchosti a skromnosti.. Veď také boli aj tie prvé.. Covid-19 nám ukázal, čo je nám k životu najviac potrebné a čo je balast.. Ako dobre, že rozumieme životu, čo je pridaná hodnota a čo je nám všetkým najpotrebnejšie..