Adventný solventný čas

V advente to aj u vás doma rozvoniava.. Všetko sa chystá na rôzny spôsob. A nechýbajú pri tom žiadne vône. Tento čas by sme mohli nazvať aj prehliadkou tých najrozličnejších vôni. Tie vznikajú zmiešaním tých najrôznejších ingrediencií vo vašej kuchyni. Ja vám však ponúkam ešte jednu – tú hádam najdôležitejšiu ingredienciu adventu. Čo to je? No predsa očakávanie. Je to prudko pozitívne a optimistické slovo. Veľmi sa mi páči a je mi veľmi sympatické. V našom slovníku je potrebné používať pozitívne slová a formulácie, ktoré majú  v sebe „pozitívny náboj.“ Nedávno zosnulý spevák Leonard Cohen povedal pamätnú vetu: „Bojím sa žiť inak, než v očakávaní.. Aj on očakával. A dočkal sa.. Biblia je plná slov o očakávaní.. Tak napr. v závere 31.žalmu čítame: „Zmužilí buďte, nech sa upevní srdce všetkých vás, ktorí očakávate na Hospodina.“ Adventu sme už dávno dali tú nálepku v tom dobrom slova zmysle – je to čas očakávania. Za tie roky sa vôbec nič na tom nezmenilo. Práve naopak! Naše najmä duchovné očakávania zintenzívňujeme každým dňom. A nielen v advente. Očakávame Pána, ktorý príde na konci vekov. A blíži sa každým dňom. Mnohé naša očakávania sa už naplnili. Aj moje osobné. A vôbec neboli nijak veľkolepé. Mnohí zase na druhej strane majú príliš veľké očakávania napr. od svojho okolia. V tom je poučný Platónov citát: „Ak nebudeš mnoho očakávať, aj malé veci sa ti budú zdať veľkými.“ Mnohé malé veci dané nám pre dnešok považujeme za veľké, lebo nič na tomto svete nie je samozrejmé. Tu by sa dalo písať o dialektike nášho každodenného očakávania. To by bolo už dosť náročné písanie, aj čítanie. Táto téma sa dá „odľahčiť“ nasledovným príkladom. Pred pár rokmi na začiatku adventu mi prišla sms s prianím „požehnaného solventného času.“ Zamyslel som sa: „asi chyba a  preklep.“ Ale stále som nad tým uvažoval. Vysvetlenie prišlo neskôr. Odosielateľ mi to neskôr vysvetlil takto: „Bolo to úprimné želanie, ale môj mobil v slovnej zásobe nemal slovo adventný, tak to zmenil na solventný.“ Pointa je skvelá! Good Idea. Sami ani netušíme, akým solventným časom je pre nás advent. Aj v zmysle našich očakávaní – tých krátkodobých, či aj tých eschatologických. Advent ponúka svoju „solventnosť“.. Svoje bohatstvo – nám menej solventným. Využime túto jedinečnú ponuku naplno.. Tak uvažujme spoločne nad touto „solventnosťou“ adventu..

Čas adventu sa koncom tohto roku stáva ešte napätejším a pre mnohých zložitejším. V tomto roku „vďaka“ pandémii bude mať predsa len inú podobu. Hľadá sa teda recept na jeho zvládnutie a prežitie celým naším srdcom. Nie aby sme adventom prechádzali, ale aby advent prechádzal nami. (A.Volkman) Do nášho rýchlo míňajúceho sa času ponúka sa nám niečo nadčasové. Takým je Božie slovo. Živé a mocné a ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč (Žid 4,12). Vzácne posolstvo 16. žalmu je naporúdzi. Je to Dávidovo posolstvo, v ktorom píše: „Na utešených miestach pripadla mi výmera a veľmi sa mi ľúbi podiel môj..“ Moja výmera žitia – to nie sú štvorcové metre, aj keď aj tie ako životný priestor potrebujeme. Dom, bývanie, rodinné zázemie. Ďakujeme zaň. Kráľ Dávid tu však myslí predovšetkým na duchovnú výmeru žitia – zelené pastvy Božieho slova, ktoré spomína vo svojom 23. žalme. Tou výmerou je niečo také, čo je vždy ohraničené. Je to aj náš ľudský život, ktorý má svoju „výmeru“ v počte 70, pri dobrej sile 80 rokov. Náš život z hľadiska večnosti je však ako fúknutie do púpavy. Adventná výmera v pár dňoch jeho trvania je oslovením, aby sme si ho aj napriek tomu urobili časom požehnaným a bohatým, plným svetla, hudby, dobrého čítania a následného stíšenia. To je ten podiel, ktorý sa nám mnohým tak ľúbi. Podiel pri Pánovi a Jeho nohách. V Jeho blízkosti. V advente o to viac! Tak to učinila Mária, sestra Marty. V tom známom biblickom príbehu (Lk 10,38-42) vidíme Martu v kuchyni zavalenou prácou a mnohou starostlivosťou. Mária si čas Pánovej blízkosti vychutnala v Jeho blízkosti. Prácu nechala prácou. Tak si vyvolila dobrý „podiel“, ktorý jej nebude nikdy odňatý. Je tu tak krátky čas „adventnej výmery“, ktorý nemožno premárniť v strese po nákupných centrách. V múdrosti Bohom nám danej môžeme si ten čas zariadiť tak, aby sme všetko zvládli. Aj povinnosti, od ktorých nás nikto neodvádza. Ale najmä ten blahý čas dlhých tmavých večerov, v ktorých nám prudko môže zasvietiť Svetlo. Ono môže mať rôznu podobu. Často sa nám stáva, že dobré veci zabsolútnime a robíme ich tými najlepšími v našom živote. Pred tým nás varuje známy autor Max Lucado: „Keď urobíme z dobrých veci podstatné veci života, pripravíme si sklamanie.“ A čas adventu nám rozhodne nechce priniesť žiadne sklamanie, ale duchovné obohatenie a osvieženie.

Žalmy v Biblii majú svoje nenahraditeľné miesto. Zhudobnené A. Dvořákom, hudobným géniom sú ešte akosi pôsobivejšie, keď k ním tento hudobný velikán priradil aj noty. Biblické písně by ste asi spolu so mnou počúvali takmer neobmedzene. „Hospodin jest muj pastýř“ už dávno má svoje miesto v srdci mnohých z nás. Aj žalm 90 patrí k tým najznámejším. Aj kvôli „údaju“ o priemernom čase ľudského života: „čas nášho života je 70 rokov, pri dobre sile rokov 80. Tento žalm je nadpísaný ako: „modlitba Božieho muža Mojžiša.“ Myslel si, že končí. Horiaci ker (2M 3,1-12) bol však začiatok. A to mal už 80 rokov. Je takmer nemožné v 80-tke začínať. Človek zvyčajne už ozaj končí. U Mojžiša to ale neplatilo. Práve naopak. Veľmi rád mám tento obraz. Pri prednáškach kúpeľným hosťom a návštevníkom Vysokých Tatier o  Szontaghovcoch veľmi rád spomeniem pani Annu Katarínu Szontaghovu. V roku 1990, keď jej vrátili Tokajík v Novom Smokovci, mala už 80 rokov. Z Mníchova sa presťahovala na Slovensko – do Nového Smokovca a začala budovať szontaghovskú tradíciu. Som vďačný, že som mohol byť pri tom. Keď sa stanem svedkom debaty o tom, aké je ťažké nanovo začínať v 40-tke, či 50-tke, nebodaj 60-tke, tak poznamenám: „Poznal som jednu pani, ktorá začínala v 80-tke! A Pán jej pridal ešte 16 rokov života, keď si ju Pán k sebe povolal v jej 96-roku života v októbri 2005. A vlastne začínala nanovo aj v 90-tke, keď ju postihla mozgová príhoda, tak sa po nej učila nanovo chodiť, čítať, písať, rozprávať. Je tu istá parabola a premostenie aj k Mojžišovi, keď sa príležitostne hostí na prehliadkach nášho kostola v Novom Smokovci opýtam: „Ktorá biblická postava začínala v 80-tke?“ Mojžiš dostal poverenie a začal konať, keď sa ale 40 rokov predtým, v jeho živote nič nedialo. Sklamaný sám zo seba píše, vraví tak trochu nostalgický 90. žalm. Spomína v ňom tie roky. Ale neskôr už žalmista roky nespomína, ale myslí už „iba“ na dni s tou známou prosbou: „ Uč nás počítať dni života, aby sme múdre srdce získali.“ Roky sa kdesi „stratili“ a zostali už iba dni. Dobre ste postrehli – nie roky, ale dni. Nedopatrenie? Zámer? Nejde mu už o veľké celky v rokoch, ale malé úseky počítané na dni. Takým vždy a nanovo je advent. Z dní pozostávajú roky. Tak záleží na každom dni, na jeho začiatku, lebo ráno dáva smer celému dňu a určuje jeho charakter.

Advent je tak krátkym a obmedzeným časom, ktorý by sme mali naplno využiť k nášmu duchovnému napredovanie. Advent – to sú obrazne povedané napr. omrvinky a drobnosti nášho života. Tie nikdy nevyhadzujeme, vždy sme ich doma pozbierali v akejsi posvätnej úcte a bázni. Tak ma naučili moji rodičia. Možno aj vás tí vaši. Vždy sme ich vedeli zúžitkovať na nejaký spôsob. Poznáme to aj z Biblie. Stalo sa tak po nasýtení zástupov. Sú známe dva príbehy – nasýtenie 4000 (Mk 8,1-10), kde nazbierali sedem plných košov a 5000 (Mt 14,13-21)zástupu. Nazbierali ich plných dvanásť košov. Čo s nimi urobili, nečítame. Vyhodili ich? Určite nie! Po každej udalosti nasýtenia sa zbierali omrvinky. Boli nepomerne väčšie ako tie naše. Aj Lazár v tom známom podobenstve (Lk 16,19-31) by sa bol rád nimi sýtil, nikto mu ich však nedal, len psy prichádzali a lízali mu vredy. Žena Sýrofeničkanka (Mt 15,27) vyznala, že aj pohania jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. Tým vyslovila veľkú pravdu, za ktorú ju Pán pochválil. Pohanku! Pohania svojou túžbou nás predbiehajú do Božieho kráľovstva (Mt 21,31). Žijeme z omrviniek, teda z detailov. Drobnosti a detaily vytvárajú celok. Zvykli sme si na veľké udalosti, malé sú prehliadané. Máme veľké očakávania, malé takmer ani nie sú. Skúsme sa aj takýmto spôsobom pozrieť na život. Myšlienka na deň, veršík na deň. „Veľkým šťastím je mať to, čo chcem mať, ale väčším je chcieť len to, čo už máme.“ (Menedemos, grécky filozof). Ak mám takú myšlienku, ňou sa zaoberám celý deň, meditujem a kontemplujem. Niekedy stačí jediné slovo, úsmev, pozornosť. Žijeme z omrviniek. Mne sa to veľmi osvedčilo, odporúčam každému. Píšem len a len z vlastných skúseností. To, čo pomohlo mne, môže pomôcť aj druhému. Dr. Szontagh sám na sebe odskúšal liečbu tatranskou klímou. Južné svahy Tatier využil k založeniu prvého klimatického sanatória v bývalom Uhorsku. Liečil pacientov tým, čo mal odskúšané sám na sebe. To, čo sa jemu usvedčilo, to, čo jeho uzdravilo z TBC, pomohlo mnohým a mnohým. Na konci 19. storočia rozvinul taký spôsob liečby, že predčil aj Alpy, čo sa týka ním poskytovaných služieb pacientom. Tak aj my poraďme, ako prežiť adventný čas, ktorý sa nám veľmi osvedčil, ako požehnaný čas na prípravu na Vianoce. Záleží len na nás, akú mu dáme podobu. Dale Carnegie v knihe „Ako sa zbaviť starostí a začať žiť“ okrem iného konštatuje: „Druhy oddychu, pri ktorých sa najviac uvoľníte sú: „zdravé náboženstvo, spánok, hudba a smiech.. Verte v Boha, naučte sa dobre spať, majte radi dobrú hudbu a všímajte si veselé stránky života, zdravie a šťastie vás neminú.“ Menovaný autor asi nebol turista. Ja by som ešte pridal: turistika v horách. Ale vcelku to vystihol. To je recept, ako vyjsť zo zaužívaného dať životu iskru. Stačí málo, netreba veľa. A advent bude pre nás ozaj solventným časom.

„Väzenská cela je celkom dobrým prirovnaním pre adventnú situáciu. Človek dúfa, robí to i ono. Ale dvere sú zavreté! A môžu byť otvorené iba zvonku.“ Tieto slová patria Dietrichovi Bonhoefferovi, od ktorého popravy (09.04.1945) v koncentračnom tábore vo Flossenbürgu  uplynulo v tomto roku 75 rokov. Bol osobným väzňom Adolfa Hitlera. Zo svojej väzenskej cely sa pravidelne pozeral na šibenicu pre neho prichystanú. Dúfal, že sa dvere otvoria zvonku? Prečo nie? Veď bol mladý, v čase popravy mal iba 39 rokov. Som ale presvedčený, že jeho väzenská cela bola plná modlitieb a odovzdanosti do Božích rúk a Božej vôle. Vo svojom vnútri mal Boží pokoj, čo dokazuje pieseň v Evanjelickom spevníku č. 637: „Predivná moc nás tíško obostiera, pokojne to, čo príde, čakám len. Pán Boh je s nami zvečera i zrána a bude s nami každý ďalší deň.“ Vo väzenskej cele prežíval advent naplno. Naplnil ho zmysluplne. Žiaľ, nedá sa to povedať  vždy o nás. Nie sme síce v takej hraničnej situácii, v akej bol Bonhoeffer. Náš advent má ale rôzne podoby. Je zmaterializovaný,  uponáhľaný a dosť hlučný. Zbytočne sa neraz pechoríme a naháňame. Ale za čím? hNáš prvý zborový dozorca PhMr. Samuel Búľovský mal pozoruhodné životné krédo: „Všetko je milosť Božia, to ostatné je len pechorenie sa.“ Človek dnešných čias sa ozaj zbytočne pechorí, vymýšľa  daromnosti. Tak to počujeme v tom známom druhom vianočnom žalme:  „Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti?“ Daromnosti a zbytočností je mnoho. Aj vo vzťahu voči Bohu. Človek si neraz razí svoju vlastnú cestu k Bohu, nasilu tlačí na kľučky a brány.  Vytvoril si „nejaké“ nové náboženstvo, ktorého centrom je on sám. Jeho výkony, jeho skutky, len a len jeho aktivita. Dostal sa do svojho vlastného väzenia.. Potrebuje vyslobodenie. A ak ide o vyslobodenie z väzenia, dvere musia byť otvorené iba zvonku! To je skutočný advent! Vyslobodenie zvonku, nezávisle na jeho aktivite, či pasivite. Taký advent  nemusí byť iba v advente. Adventný kráľ prichádza k Tebe, krotký, plný spásy (Mt 21,5).  Podáva ti pomocnú ruku. Otvára dvere Tvojho väzenia, vyslobodzuje ťa a daruje úžasnú slobodu. V plnosti časov (G 4,4) prišiel a vyslobodil ľudstvo z väzenia hriechu a jeho poviazanosti. Dvere sa otvorili zvonku! Prichádza vysloboditeľ! Vo vianočnom kréde spievame: „Z väzenia večného nás vykúpil.“ (ES 36,5) Sami by sme sa nevyslobodili aj napriek nášmu pechoreniu sa. Boh koná! Boh zasahuje a plní svoje mnohé dávne zasľúbenia. Pre D. Bonhoeffera sa dvere k pozemskej záchrane neotvorili. Kráčal na popravisko, nebojac sa tých, ktorí mordujú telo (Mt 10,28). Kráčal k záchrane večnej: „Ach, Pane, daruj preľaknutej duši záchranu, čo si pripravil pre nás.“ (ES 637,3) Počujme  túto hudbu adventu, hudbu nebies my, ktorí žijeme tu dole v tomto uponáhľanom svete. „Nech hudba nebies doľahne až k nám, ten svet, čo z výšav až sem ozýva sa, nás vzbudí chváliť Teba, večný Pán.“