Dve „pamiatky“

Prelom mesiacov október a november je vždy spojený s dvoma pamiatkami: reformácie i zosnulých. Tá prvá je stále akosi stále nepovšimnutá a nami nedocenená a tá druhá je priam na výslní.. A pritom by to mohlo, ale aj malo byť práve naopak! Na tú prvú pamiatku sú naše chrámy poloprázdne a cintoríny patria k najnavštevovanejším miestam. Tohto roku to bude všetko ešte úplne inak.. Chrámy budú celkom zatvorené (s výnimkou, kde sa služby Božie konajú pre 6 návštevníkov) a cintoríny poloprázdne? Uvidíme na prelome mesiacov. 2. vlna pandémie priniesla obmedzenia. Spomeňme si na tradičný scenár prelomu mesiacov. Nájdeme nejaké riešenie? Čo s tým? Či sa zmierime? Známe slovo básnika konštatuje: „Cintorín, cintorín, záhradka zelená, do teba sú zasiate tie najdrahšie semená.“ Akože by sme teda nešli? Cicero povedal: „Vita mortuorum in memoria est posita vivorum“, čo v preklade znamená – život mŕtvych je uložený v pamäti žijúcich. Tých, čo zomreli, nosíme v srdci.. Akoby ich život pokračoval ďalej v nás.. Keď už odišli, tak ideme za nimi na cintorín.. A keď nebudem môcť ísť ani tam? 

Naši blízki odišli, lebo nemali v moci svoju cestu, ako o tom píše Jeremiáš 10,23: „Viem, Hospodine, že človek nemá v moci svoju cestu a ten, čo chodí, neurčuje svoje kroky.“ To je jeho pokorné vyznanie. To „viem“, to je jeho osobná skúsenosť. Už mnohokrát sa o tom presvedčil. Aj my s ním, zúčastniac sa mnohých a mnohých pohrebných rozlúčok. „Smrť má vždy pohotovosť, smrť nikdy neodpočíva“, tak to zasa čítame v inej básni. Nemáme v moci svoj život. Nikto z nás neovplyvnil svoj príchod na tento svet. Naše narodenie nie je výsledkom našej skvelej marketingovej prípravy. Nie sme na tomto svete z vlastného rozhodnutia. A náš odchod je tiež zahalený veľkým tajomstvom. Tak to platilo aj o známom mužovi menom Steve Jobs (1955-2011), ktorý bol priekopníkom v oblasti informačných technológií. Keď mu v roku 2005 diagnostikovali rakovinu pankreasu, mal práve 50 rokov. Hneď sa podrobil operácii, po ktorej žil ešte 6 rokov. Čo asi o ňom ani nevieme, je to, že prednášal študentom o pripravenosti a o bdelosti. Dosť často prízvukoval: „Keď som mal 17 rokov, čítal som, že by bolo treba každý deň žiť tak, ako keby to bol náš posledný deň. Vtedy to na mňa urobilo veľmi silný dojem. Ďalších 33 rokov som sa každé ráno pozeral do zrkadla a pýtal som sa: keby tento deň bol môj posledný, robil by som to, čo sa dnes chystám urobiť? A keď viacero dní po sebe som odpovedal: nie, tak som vedel, že sa musí niečo zmeniť.“ Blízkosť smrti bola pre neho veľmi dôležitým nástrojom jeho životne dôležitých rozhodnutí. Blízkosť smrti môže byť ozaj veľmi účinným nástrojom zmeny aj pre nás. Blízkosť smrti, ktorá sa ešte viac priblížila kvôli súčasnej pandémii. Povedal: „Zoči voči smrti sa všetky veci rozplynú. Zostane len to, čo je skutočne dôležité. Až sa takto povyzliekate zo všetkého, čo máte, nebude dôvod nepočúvnuť hlas svojho srdca.“ 

Čo všetko prehodnotil? Z čoho všetkého sa vyzliekol! Blízkosť smrti mu k tomu veľmi dopomohla. Smrť sa stala priamo jeho osobnou skúsenosťou. Keby nebol ochorel, asi by sme v tomto článku pravdepodobne o ňom nečítali. Mnohí neraz povedia, že zapodievať sa smrťou je pre človeka veľmi morózne. Tí, ktorí počúvali jeho prednášky, boli však veľmi obohatení, pretože dokázal pútavo hovoriť nielen o informačných technológiách, ale aj o tajomstve života a smrti. Pre neho to neboli len nejaké „intelektuálne pojmy.“ Rozprával pútavo, zaujímavo, až strhujúco. Steve Jobs s obľubou dokonca hovoril: „Smrť je tým najlepším vynálezom života! Nikto nechce zomrieť, dokonca ani tí, čo chcú prísť do neba!“ 

Na tieto pandemické dni to môžu byť vcelku vhodné myšlienky pre nás. Aj pri návšteve cintorínov, súc pohrúžený do mnohých  spomienok. Je ich práve tak veľa, ako tých rozžiarených sviečok, ktoré tak dobre vidíme aj z našej fary. Keď pozorujem ľudí idúcich dole na cintorín v Novom Smokovci pod naším kostolom a farou, premýšľam, nad čím asi premýšľajú oni. S akými myšlienkami idú dole na cintorín, s akými sa vracajú domov po návšteve cintorína.. Čo im dala návšteva hrobov ich blízkych? Zamyslenie? Výzva? Premena? Formalita? Rutina? Či? Prídeme a odídeme. To je všetko? Bez hlbšieho ponoru? Návšvetva cintorína garatuje našu „kvalitnú spomienku? Veď sa svojich blízkych spomíname nielen po tieto dni na prelome mesiacov. Možno ani niet dňa v roku, aby sme si na nich nespomenuli.. Nie je takáto spomienka „kvalitatívne“ hodnotnejšia, ako „iba“ raz v roku? 

A čo s  Pamiatkou reformácie? Tohto roku pripadá práve na sobotu. Nestihneme ju odsledovať z Ľubice v priamom prenose RTVS z Ľubice kvôli hrobom? Luther zámerne pribil 95. výpovedí v predvečer sviatku Všetkých svätých. Dišputa mohla začať. Nám to ale akosi dosť sťažil, keď to práve urobil pred 1. novembrom. Keď  pozývame na služby Božie k Pamiatke reformácie, tak prídu ozaj iba tí naši „skalní.“ Smrť je v popredí. Kult mŕtvych, ktorý má na Slovensku ozaj svojráznu podobu, prekvitá. Smrť a hlavne jej blízkosť je ale „skvelým“ nástrojom premeny. A osobnej reformácie! Nevyužijeme „testament“ zakladateľa spoločnosti Apple? Aj blízkosť dvoch pamiatok pri sebe? Aj blízkosť vlastnej smrti? Dávid vyznal: „Sotva krok je medzi mnou a smrťou.“ (1 S 20,3) Vedel, o čom hovorí. Poznajúc jeho život, vieme, že číhala na neho takmer zo všetkých strán. A aj dnes nás „dobehne“ náhla smrť v našom okolí, či prekvapujúca diagnóza. Stále nás zastihne a nájde nepripravených. Aj keď čítame a dobre poznáme výzvy k bdelosti a pripravenosti (Mk 13,33). A stále nie sme pripravení.. Kladieme si otázku, či to pôsobí súčasná pandémia a ešte väčšie priblíženie smrti? 

K tej druhej pamiatke, vlastne v poradí prvej nám môže poslúžiť veľmi dobrým príkladom Zacheus (Lk 19,1-10). Na ňom sa dá veľmi plasticky aplikovať učenie o ospravedlnení. V Lutherovom zápase bola veľmi dôležitou otázka, ako nájdem milostivého Boha? Chcel vyvolať dišputu. Dvere wittenbergského kostola boli ako univerzitná nástenka. Ak bol nejaký spor, tak sa práve tam vyvesil predmet dišputy. Do tej Lutherovej sa vtedy ale nikto neprihlásil. Nič nečítame o Zacheovom nepokoji jeho vnútra, ale čosi ho na ten figovník hnalo. Možno pri každom pohľade na svoju prepychovú vilu mal výčitky svedomia. A svedomie sa nedá utíšiť, ani jeho hlas. A tak prišla jeho hviezdna chvíľa. Prijal to, čo mu Pán ponúkol a prijal Ho do svojho domu s radosťou. Biblické učenie o ospravedlnení v praxi. Luther – Zacheus môže byť pre nás pozoruhodnou a zaujímavou líniou. Pán Boh vzbudzuje v človeku „svätý nepokoj“, túžbu po odpustení a  akceptovaní. Pripomeňme si slovo o prijímaní: „Preto prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha.“ (Rim 15,7). Pán Boh prijíma toho, kto je absolútne neprijateľný. Odkaz posledného októbrového dňa pre nás je: akceptujem, že som Pánom Bohom akceptovaný, aj keď som pre svoje hriechy neakceptovateľný. 

Zacheovo zostúpenie z figovníka je obrazom zostúpenia do lona Božieho, do miesta lásky a milosrdenstva. Keď Stará zmluva hovorí o milosrdenstve, tak používa slovo RAHAMIM. Toto hebrejské slovo je odvedené od slova REHEM, čo znamená lono matky, kde dozrieva život. Pán Ježiš ukazuje, že Jeho Otec nebeský, ale aj Otec nás všetkých, je ako matka, ktorá plod svojho života nikdy neodsúdi (Iz 49,15-16). Jej dieťa môže spáchať čokoľvek. A ona povie – on nie je zlý, veď ho predsa poznám, má dobré srdce. Hriech v ňom nezničil Boží obraz. Je tam, aj keď je prekrytý. Ale je tam! Boh si naše mená vytetoval do svojich dlaní. Je tam aj Tvoje meno. Aj mená: Zacheus, Steve Jobs atď atď.. Kto je v Kristu, je nové stvorenie, staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové (2 K 517). Tento „netradičný“ verš mal na parte aj brat farár doc. Ján Grešo. O tejto novote vedel tak s takou ľahkosťou a duchovným  šarmom jemu vlastným hovoriť a kázať. Tou novotou žil. Tú novotu zakúša už vo večnosti spolu s mnohými a mnohými našimi blízkymi, ktorí nás do večnosti predišli. K tejto novote „tu a teraz“ pozývajú dve pamiatky vedľa seba.  Dve pamiatky. Po roku sú tu opäť. Jedna vedľa druhej.. Tá prvá v tieni tej druhej. Neprávom. Viem, že to netrápi iba mňa. Povážte, čo všetko nám reformácia dala! Predovšetkým učenie o ospravedlnení, namiesto stredovekej „umeliny.“ Naši priatelia z partnerských zborov z Nemecka a Holandska boli pred časom priam zhrození z letnej  návštevy cintorína v Novom Smokovci. Koľko je tam umelých kvetov, nevkusu a gýčov! To je ale obraz našej doby! Nahrádzame kvalitné nekvalitným, umelým živé.. Je to takmer na nerozoznanie.. Umelinou tak ľahko nahradíme sviežu krásu a život. Pomyslite si hneď, že kvôli mrazom atď. Na všetko máme dôvody a po ruke vysvetlenie. V žiadnom prípade by sme nemali nahradiť krásu reformácie „umelinou dneška“ ponúkanou na lacných trhoch tohto sveta. Pseudohodnoty tohto sveta však môžeme nahradiť živým svedectvom odkazu živého posolstva reformácie. V roku 2017 sme si pripomenuli okrúhle 500. výročie reformácie, je potrebné s jej odkazom niečo vážne urobiť aj naďalej.. Všetko tomu nasvedčuje, že práve ten rok výročia nepriniesol obrodu, ale skôr rozdelenie. A čas rýchlym tempom pokračuje ďalej. Vedomie pominuteľnosti a vlastného konca je tým najlepším stimulom v prístupe k vlastnému životu, k práci, ku vlastnej konečnosti a nakoniec aj k vlastnej smrti. Ale aj k reformačnému posolstvu! Nech k  tomu poslúžia aj dve pamiatky vedľa seba.. V roku 2020 majúc ešte aj inú, nami nečakanú podobu..