Ľudia tej cesty III.

Pri tretej, záverečnej časti tohto miniseriálu je dobre hneď podotknúť, že úzkej cesty. Sme ľudia úzkej cesty a tesnej brány (Mt 7,13-14). Každodenné čítanie Božieho slova nám to tiež pravidelne pripomína. Pán Ježiš Kristus povedal na túto tému tie známe slová v kázni na hore. Stretával sa s rôznymi ľuďmi. Mal s nimi mnohú osobnú skúsenosť. Niektorí si vykračovali širokou cestou, iní sa trápili na tej úzkej ceste. Známe podobenstvo o lakomom boháčovi (Lk 12,13-21) je o človeku, ktorý kráčal svojím životom širokou cestou. Myslel iba na seba, voči svojmu okoliu bol absolútne nevšímavý a bezohľadný. Hovoril stále iba v jednotnom čísle, túžil mať vždy väčšie stodoly. V tom podobenstve niet ani zrnko náznaku podpory pre jeho služobníkov, ktorých určite mal. Jeho vysnívaná budúcnosť v prepychu a hojnosti sa mu stala nakoniec ortieľom a rozsudkom. Kňaz a levíta v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37) kráčali cestou nevšímavosti voči doráňanému človeku. Ležal priamo na ceste. Iba Samaritán mu preukázal láskavosť a milosrdenstvo. Rozhodne kráčal úzkou cestou, ktorá je cestou pozornosti voči blížnemu človeku. Sám Pán Ježiš Kristus bol Tým, ktorý kráčal úzkou cestou kvôli nám všetkým. Nedal sa z tejto cesty zviesť, ani keď Ho diabol zvádzal: „Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.“ (Mt 4,9) Boj s predátormi na ceste životom je veľmi náročný. Vedia o tom aj lososy, ktoré napriek nástrahám plávania proti prúdu, idú za svojím cieľom. Medvede na nich vždy striehnu, stačí im otvoriť iba tlamy. Na cestách nášho života sú rôzni iní predátori, ktorí striehnu nielen na mladých. Nie sú to iba drogy, alkohol, ale  aj virtuálny svet. Zaujal ma citát: „V každom človeku je medzera a prázdno, ktorú môže vyplniť Boh, alebo chémia.“ Byť kresťanom znamená praktizovať ten najkrajší životný štýl. Ten sa neodohráva na širokej, ale práve na úzkej ceste. Rozhodne nie je jednoduchá. Brat farár Ján Grešo v jednej kázni povedal: „Aj to, že po úzkej ceste kráča málo ľudí, robí túto cestu takou ťažkou. Človek sa totiž cíti bezpečnejší a istejší, keď vidí mnohých robiť to isté, čo robí on sám. Na úzkej ceste však človek tento druh opory nemá, alebo ho má len v malej miere. Úzka cesta nie je teda vhodná pre tých, ktorí majú v sebe iba ducha stádovitosti, ale je pre ľudí, ktorí sú vnútorne silní.“ Pozvanie na úzku cestu je výzvou každého nášho nového dňa, aj toho letného. Je vlastne aj v slovách nášho Pána: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň a tak ma nasleduje.“ (Lk 9,23) Pozoruhodné sú pútnické žalmy, ktorých je celkovo pätnásť (120-134). Ten 121 je opisom nášho každodenného života, našej každodennej cesty. Pútnik sa pýta hneď v úvode. Je to otázka všetkých čias, je to veľká otázka: „Odkiaľ mi príde pomoc?“ Každý človek ju totiž veľmi a akútne potrebuje. Odkiaľ ju očakávam ja? Na koho sa obraciam v ťažkostiach života? Pútnik, žalmista hneď aj odpovedá a konštatuje to, čo by sme si mali veľmi dobre zapamätať z celého žalmu: „Od Hospodina je moja pomoc, ktorý učinil nebesá i zem.“ Od Stvoriteľa  prichádza pomoc, od nikoho iného. Zhora! Pozerať hore počas letnej noci na oblohu, na tie milióny hviezd, ktoré tak žiaria na oblohe je zážitkom. Stvoriteľ ich stvárnil, On je aj mojou pomocou. „Nočný vzduch, dobrý rozhovor a obloha plná hviezd dokážu vyliečiť takmer každú bolesť.“ (B.Taplin) Často sa však stáva, že tie hviezdy kvôli mrakom nevidíme. K tomu ponúkam túto myšlienku: „Niekedy tak, ako Pavel nevidíš hviezdy, ani mesiac (Sk 20,20) aby ti pomohli v navigácii, keď ťa búrka unáša. V takejto chvíli zostáva jediná vec: svoju dušu musíš dať do určitej pozície a udržať ju v nej. Musíš pevne a neochvejne zakotviť v Pánovi.“ (R. Füller) Aj to sa stáva na našej ceste. Všetko ale dôležité na nej prichádza zhora. Zhora prišla pomoc do bezvýchodiskovej situácie ľudského hriechu, keď „zhora“ prišiel Kristus. Ten nám veľmi pomohol k večnému životu. No nielen to: On nás zachránil od smrti večnej. Ježiš nielen zachránil môj život! On urobil môj život hodným žiť ho. Nedrieme a nespí ochranca Izraela. V babylonskom náboženstve mali spiacich bohov, ktorých bolo treba „zobudiť“. Prorok Eliáš bol dosť ironický, keď na vrchu Karmel (1 Kr 17,27-28) povedal: „Kričte hlasnejšie, možno zaspali..“ To sa nášmu Bohu nikdy nemôže stať. On je nám štítom po pravici, ako vojakovi ochranný štít. Boh ale nie je SBS-skár s monitormi pred sebou. To je dobrá správa aj pre rodičov. Nedokážeme ochrániť svoje deti vo svete, tak ich môžeme vkladať do Božej opatery a ochrany na ceste životom. Téma o ceste je priam nevyčepateľná. Všimnime si Pána Kežiša Krista, ktorý od začiatku svojho verejného účinkovania bol na ceste do Jeruzalema. Predpovedal na nej svoje utrpenie, smrť, ale aj vzkriesenie. Urobil tak najmenej trikrát. Všetko tomu nasvedčuje, že učeníci nič nepochopili, pretože sa medzi sebou hádali o popredných miestach (Mk 10,35-45). Jericho bolo poslednou zastávkou pred vstupom do svätého mesta. Malo hriešnu povesť a nieslo zo sebou aj prekliatie (Joz 6,26). Žil tam aj nám dobre známy Zacheus. Pri ceste z Jericha do Jeruzalema sedel slepý žobrák (Mk 10, 46-52). Nebol jediný v tom čase. Poznáme aj jeho meno – volal sa Bartimaios. Ježiš sa pri ňom zastavil. Nik iný by to nebol urobil. W. Busch konštatuje, že je to najkrajšia veta v Biblii. Ježiš sa aj pri tebe zastaví. Má pre teba čas. Mal síce svoju cestu pred sebou, ale biednemu Bartimaiovi svoj čas veľmi rád venoval. Veď on prišiel pre človeka. Mal dvojnásobný handicap – ako slepec sa nemohol zúčastniť slávnosti v Jeruzaleme. Prudké slnko tamojšieho podnebia a prach z ciest spôsobovali častý zápal spojiviek, ktorý vyústil u mnohých do slepoty. Ježiš neprišiel síce priamo k nemu, dal si ho zavolať. Ako slepec šiel za hlasom. Zhodil plášť, akoby už ho viac nepotreboval, aj keď ešte nemá žiadne záruky, že sa tak stane. Mal plášť – to bol celý jeho majetok. Ním sa prikrýval v studenej noci, cez deň mu ľudia, ktorí šli popri ňom, dávali do neho dary. Pri stretnutí s Ježišom sa aj toho vzdal. Z tohto príbehu „na ceste“ nám plynú minimálne dve múdre ponaučenia. Tak napr.: 1) Ježiš ťa lacno a rýchlo neodbije. Má pre teba čas. Jeho časom je celá večnosť. Chce ťa mať vo večnosti, preto sa rád pri tebe zastaví v tejto časnosti. Chce ťa dostať do svojho domu, ktorý túži mať naplnený do posledného miesta. Max Lucado konštatuje: „Keby mal Boh chladničku, bol by na nej tvoj obrázok. Keby mal Boh náprsnú tašku, bola by na nej tvoja fotka. Posiela ti kvety každú jar a východ slnka každé ráno. Mohol by si žiť kdekoľvek vo vesmíre, ale vybral by si tvoje srdce. A čo ten vianočný darček, ktorý ti poslal v Betleheme, nevraviac o piatku na Golgote! Hľa, je do teba paf!“ 2) Krič a volaj na Neho. Jedna turistka, ktorú zachránili v Tatrách, neskôr v nemocnici rozpovedala svoj príbeh. Po úraze som mohla aspoň kričať, vravela, tak ma počuli a preto ma aj zachránili. Je to povzbudenie k modlitbe: „Modlitbou vyjadrujeme svoju závislosť na Bohu.“ (Augustín) Potrebujeme Ho v každom novom dni na našej ceste. Voláme a nemlčíme. Neustávame. Ani keď korona skončila. Modlili sme sa a chceme vytrvať aj naďalej. Pri modlitbách vždy ide o vytrvalosť a bdelosť. Podobnosť slov modlitba (proseuché) a pozornosť, či bdelosť (prosoché) v gréčtine vôbec nie je náhodná. V Biblii nájdeme mnohé citáty, pri ktorých sú tieto dve slová vedľa seba. V Getsemane Pán povedal svojim ospalým trom učeníkom: „Bdejte a modlite sa..“ Ap.Pavel napísal: „ V modlení vytrvajte, dobrorečte a bdejte pri ňom.“ (Kol 4,2) Buďte zmužilí a na modlitby bedliví (Ef 6,18). Modlitba je neodmysliteľnou súčasťou našej cesty. Cesta je obrazom pohybu. Nič statické, všetko je na nej v pohybe. Cesta je obrazom začiatku, aj konca. Každý deň je originálny, jedinečný a výnimočný. Putujeme do cieľa, ktorý je pred nami. Ten je v našej budúcnosti, nie v minulosti. Do večnosti nás už mnohí predišli.. Tento text dokončievam práve po pohrebe brata farára Janka Bakalára. Mnohí si vďačne spomíname na jeho oddanú a vernú službu. S veľkou obľubou hovoril o milosti Božej vo svojom živote. Milosť Božia je tvorivý element na našej ceste, vždy tvorí niečo nové a hodnotné aj v našom živote.. V tomto roku, keď si pripomíname 70. výročie vzniku nášho zboru v najmenších veľhorách sveta o to častejšie myslíme na PhMr. Samuela Buľovského (1880-1954), nášho prvého zb. dozorcu a zakladateľa. Jeho celoživotným krédom (a určite nielen jeho) bola často opakovaná veta: „Všetko je milosť Božia, to ostatné je len pechorenie sa.“