Podbrezová inšpirácia

Ľudia a stromy. Patria k sebe od nepamäti. Príbeh ľudského hriechu sa začal tiež v spojitosti so stromom – a to porušením Božieho príkazu nejesť zo stromu poznania dobra a zla (1 M 2, 16.17). Určite to nebola jabloň, Eva neodtrhla žiadne jablko. Omyl vznikol z latinského prekladu, kde aj jablko aj zlo sa označuje tým istým slovom: malum. To je azda najsmutnejší príbeh človeka v spojitosti so stromom. Začal ale v záhrade. Človek bol postavený a „osadený“ do raja. Do prírody Božieho nádherného stvorenia, čo potvrdzuje aj táto myšlienka: „Kde nás Pán Boh zasadil, tak tam máme kvitnúť.“ Zasadil nás do Božej prírody, do svojho jedinečného diela, ktoré tak bezohľadne ničíme. Jeho zámer bolo jasný, umiestniť nás do záhrady, pôvodne bez lavičky síce, ale s jedinečnými prechádzkami s Ním samým. Takú výsadu nemal nikto, iba prví ľudia! Človek však v rajskej záhrade nezostal, kvôli hriechu bol z neho vyhostený. Všetko tomu nasvedčuje, že raj bol kedysi večnosťou na zemi. Človek sa sám svojím zlým rozhodnutím uvrhol do veličiny času spáchaním prvého hriechu. Začal rozoberať Božie diela a výtvory. Jedinou silou, ktorá vie hýbať časom, je rozhodne Boh. Poučenie z prvého hriechu zo záhrady – že náš život je vždy bezpečnejší v Božích rukách, než v našich vlastných. Dáme sa poučiť? Je mnoho milých a ušľachtilých príbehov so stromami, ktoré utkveli možno aj vo vašom srdci. Z  Dištriktuálneho dňa v Poprade 2018 som si zapamätal meno brata farára Štefana Dlháňa. Ten kázal Božie slovo stromom v lese, keď mu komunisti zobrali štátny súhlas v Piešťanoch. S rodinou sa presťahoval do Pribyliny, kde robil kantora a často bol v lese. Božie slovo nemohol kázať ľuďom, jeho poslucháčmi boli majestátne stromy. Inšpiráciu a silu nachádzal v prírode. Neraz som si na neho spomenul v lese aj počas pandémie, keď som nehol kázať Božie slovo ľuďom v chráme. Ako on, aj vy, ale aj ja máme svoje obľúbené miesto v lese. Pozorujete stromy, ten pohľad nám nanovo vždy privodí pokoj. Obdivujete ich majestátnosť, ako to často robil tatranský fotograf Viliam Malík (21.10.1912-20.01.2012). Býval v Tatranskej Kotline, pomáhal nám pri výstavbe fary. Pozdravoval vždy stromy, prechádzajúc ešte pred víchricou po Tatrách slovami: „To sú moji priatelia a súkmeňovci. Majú toľko rokov, ako ja!“ Mal veľké prianie od Pána Boha, či túžbu v srdci dožiť sa 100 rokov, no nestalo sa tak. Chýbalo mu 10 mesiacov a 1 deň. Motiváciou k tomu mu bola aj jeho sestra Amália Malíková, ktorá sa v Bratislave dožila 102 rokov. Aj Pán Ježiš Kristus mal svoje veľmi obľúbené miesto v Getsemanskej záhrade. Judáš dobre vedel, kde bude po večeri s ostatnými učeníkmi. Za potok Kedron často chodieval s nimi, aj on bol vlastne medzi nimi (J 18,1-2). Tam bol práve zajatý. O to viac to bolo pre Neho ťažšie, že to bolo na mieste, ktoré mu bolo tak dôverne blízke a známe. Je úžasné mať také miesto v Božej prírode. Je úžasné, že to obľúbené miesto môže byť aj pri fare. Lavičku pod brezou pri tej našej tatranskej nazývam prosto a jednoducho „podbrezovou.“ Lavička veľa ponúka a zároveň dáva, napr. výdych a nádych. Tú svoju mali aj naši dejatelia, spisovatelia, básnici, kde tvorili, kontemplovali, premýšľali nad všetkým, čo ich postretlo na ceste životom. „Všetko, čo nás postretne, zanecháva stopy. Všetko nepozorovane prispieva k nášmu vzdelaniu.“ (J.W.Goethe) Dá sa na nej aj tvoriť, písať, modliť sa.. Skladať myšlienky, kochať sa pohľadmi na anše majestátne Vysoké Tatry. Na lavičke nevnímate čas. Sadnúc si na ňu, vždy ju môžete pozdraviť slovami jednej našej rozprávky z Dobšinského zbierky: „Pán Boh daj šťastia, lavička.“ Leto je na to veľmi príhodné. Slovenský žalmista P. O. Hviezdoslav ju mal pod 300-ročnou lipou, aj pod vysokým smrekom pri Hájovni v Rovniach, pod vrchom Babia hora, kde požehnanou rukou písal svoju Hájnikovu ženu. A.B.Sládkovič, od ktorého výročia narodenia uplynulo v tomto roku 200 rokov, písal pod lipou v Hrochoti, ale aj na Radvanskej fare v letných mesiacoch rád sedával pod slivkou. Dnešná obrovská lipa bola len ešte malou lipkou, ktorú zasadil v roku 1863. Na fare mal pracovný písací stôl, či pult, za ktorým často písal postojačky. Ľudovít Štúr mal svoju lavičku v modranských dubovo-hrabových lesoch. Spisovateľka B.S.Timrava mala v Ábelovej svoju lavičku pri studničke. Stromy poskytujú oázu pokoja, priestor pre tvorbu aj s vtáčím štebotom, ponúkajú snívanie, zeleň, svieži a čistý kyslík, zároveň úkryt a zátišie, predovšetkým mnohú plodnú inšpiráciu. Podnetom k hĺbavej tvorbe môže byť citát v znení: „Pozoruj strom a prenes na seba jeho pokoj.“ Sú ľudia, ktorí veľmi radi objímajú stromy. Zomierajú postojačky. A známym je aj knižný titul: „Muž, ktorý sadil stromy.“ (Jean Giono) Ponúkam príbeh aspoň jedného známeho stromu. Ide o lipu v zámockom parku v Bojniciach, ktorá patrí medzi najstaršie stromy rastúce na Slovensku. Obvod jej kmeňa má úctyhodných 11 metrov, dosahuje výšku 9 metrov a koruna stromu má 5 metrov. Podľa povesti zasadil túto lipu Matúš Čák Trenčiansky v roku, keď zomrel posledný kráľ z rodu Arpádovcov Ondrej III., teda roku 1301. Lipa vyrástla v prekrásny majestátny strom. V čase svojho vrcholu mala koruna priemer približne 36 metrov, hlavné konáre siahali do výšky 28 metrov a obvod kmeňa bol 12 metrov. Kráľ Matej Korvín (1458 – 1490), o ktorom je známe, že rád pobýval v Bojniciach, usporadúval pod lipou veľké hostiny a porady. O jeho vzťahu k lipe svedčia aj zachované kráľovské listiny datované v Bojniciach so záverečnými formulami „Sub nostris dilectis tillis bojniciensibus“ – Pod našimi milými lipami bojnickými. Vďaka týmto faktom sa stala známou ako Lipa kráľa Mateja. Krásny strom mali v úcte nielen obyvatelia zámku, ale dokonca aj nepriatelia. Neúprosný čas plynul nad lipou a búrky a vetry poškodili jej najväčšie časti. Začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia pracovníci múzea v Bojniciach konštatovali, že strom rýchlo chátra. Prvé záznamy o ošetrení lipy sú z roku 1952. Štátna ochrana prírody vyhlásila lipu za chránený prírodný výtvor v roku 1969. Koľko takých príbehov existuje v spojitosti s inými stromami. Sú známe, či menej známe. Poznáte aj vy nejaký, možno máte vy sami svoj vlastný príbeh. K istému stromu máte blízky a špecifický vzťah. Je známy Mozartov,  či Komenského dub a Dvořákov platan v Karlových Varoch, Mendelevovo ginko v Brne (údajne najstaršie v ČR), či Beethovenov platan v Prahe na jedinečnej Malej strane. Tieto označenia nevznikli nejakou náhodou. Tieto osobnosti mali nejaký svoj osobný vzťah k týmto stromom. Okrem brezy mám takéto „pnutie srdca“ aj ku stromu s názvon ginko. 23.júna 2007 pri posviacke fary v Novom Smokovci, sme ho dostali z Nemecka od našich priateľov. Je to jediné ginko v Tatrách a možno aj pod nimi. Je samičie, takže rastie do šírky, samčie rastú do výšky. Ešte sa nedá pod ním hovieť a meditovať na lavičke. Rastie pomaly, drsná klíma mu v našom prostredí nijako ale neškodí. Nevymrzne, rastie, listy mu začínajú rásť až v júni. Nášmu známemu v Martine listy na ginku vymrzli počas májových mrazov. Čaj z ginka je dobrý proti zabúdaniu. Tak si pohľadom na to naše ginko (v blízkosti podbrezovej lavičky) vždy spomeniem na slová žalmu 103, ktoré ponúkajú liek proti zabúdaniu: „Dobroreč , duša moja Hospodinu a celé moje vnútro jeho svätému menu. Dobroreč, duša moja Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia.“ Bolo ich nemálo.. Počas pandémie, aj pri jej doznievaní. Počas doterajších rokov našej púte. Počas náročného školského roku. A bude ich dosť aj počas leta. „Až potiaľ nám pomáhal Hospodin“ (1 S 7,12), tak vyznal po víťaznej bitke nad Filištíncami prorok Samuel. Vztýčil kameň a nazval ho: Eben-Ézer. Naši predkovia po epidémiách stavali morové stĺpy z vďačnosti. V centrách našich miest mnohé ešte stoja. Táto história nám doteraz akosi veľa nehovorila. Ale rozumieme jej teraz oveľa viac, ako predtým. Nebudeme stavať takéto stĺpy, aj keď také myšlienky sa aj u nás objavili. Na Staromestskom námestí v Prahe stavajú nanovo takýto stĺp, ktorý pred časom zbúrali. Vyvolalo to vášnivú debatu, či tam vôbec patrí. Vďačnosť do života rozhodne patrí. Na to sa nám poča leta ponúka aj oddychová lavička. Staviame aj na nej náš „stĺp vďačnosti“ slovami aj tejto myšlienky: „Nemôžete mať veľa sily bez vďačnosti, lebo práve vďačnosť vás udržiava v spojení so silou.“ (W.D.Wattles)