3 oporné body

V nedeľu 17. júla 2011 popoludní som bol v liečebnom ústave na Vyšných Hágoch navštíviť horolezeckú legendu pána Ivana Gálfyho (1933-2011), ktorý „šéfoval“ prvým československým výpravám na osemtisícovky. Bola to pre mňa veľmi užitočne s ním strávená hodinka, za ktorú som osobne veľmi vďačný. Debatovali sme o všeličom, aj keď už bol vo vážnom stave, bol humorne naladený. Bol napojený na kyslík a povedal mi hneď na úvod: „Pozrite pán farár, som na kyslíku, ako v Himalájach!“ Vtedy prišla  vhodná chvíľa, aby som mu položil otázku: „Pán Gálfy, je to naozaj tak, že každý horolezec potrebuje tri oporné body?“ Pohotovo a hneď odpovedal: „Pán farár  – zlaté pravidlo!“ A o dva dni odišiel do večnosti. Stretnutie s ním „v tej poslednej chvíli“ patrí k tým nezabudnuteľným v mojom živote. A to zlaté pravidlo?  V prípade horolezcov to sú dve ruky a jedna noha, alebo jedna noha a dve ruky.  A vedeli by mnohí o tom rozprávať.. Ale čo my, ktorí nezdolávame žiaden náročný vysokohorský terén? A čo my ostatní, ktorí žijeme pod horami, alebo niekde v našich prekrásnych slovenských údoliach a nížinách? Ako uplatniť zlaté pravidlo v praktickom každodennom živote? Priam v ústrety sa nám ponúka posolstvo o svätej Trojici. Keď nazrieme do Božieho slova,  nemáme v ňom rozvinuté učenie o Trojici. To prišlo až  neskôr. Sme však za to učenie veľmi vďační. Je nanajvýš biblické.  Známy francúzky filozof Voltaire často o Bohu hovoril, ako o samotárovi. Boh však rozhodne nie je samotár. On má spoločenstvo sám v sebe. On povedal: „Učiňme človek na svoj obraz.“ (1 M 1,26)  Trojjediný Boh  stvoril dvojjediného človeka, ako muža a ženu. „Nie je dobré byť človeku osamote.“ (1 M 2,2) čítame v ďalšej kapitole. Určite áno, lebo ani Boh nie je sám. V tomto texte je použité množné číslo, tzv. „pluralis majestaticus“. Pán Boh hovorí v množnom čísle. Ku komu hovorí, hneď nás napadne tákáto otázka. Ak sa ponoríme do historických výkladov tohto odseku, tak zistíme, že cirkevní otcovia, reformácia, náš reformátor Martin Luther, ba i celé kresťanstvo v tomto množnom čísle videla a nachádzala odkaz na Trojicu. Je to Otec, ktorý hovorí ku Synovi a k Duchu Svätému. Otec sa „neodvažuje“ stvoriť človeka, kým sa „neporadí“ so Synom a Duchom Svätým. Otec však vedel, aké to bude s nami ľuďmi. Vedel to už dopredu. A predsa stvorí človeka, pretože Syn a Duch  Svätý povedia a vyslovia svoje rozhodné „áno.“ Tieto slová nám poukazujú na vnútorný dialóg medzi osobami Trojice. Náš Trojjediný Pán Boh je Bohom komunikácie. Komunikuje medzi sebou, vo svojej „vnútornej  podstate.“ Trojjediný Boh stvoril dvojjediného človeka ako muža a ženu – k tej najintímnejšej vzájomnej komunikácii v manželstve. Čo je však najdôležitejšie, náš nebeský Otec nadviazal kontakt skrze svojho Syna s nami ľuďmi. Boh vstúpil do dialógu s človekom skrze svojho Syna. Láska vždy komunikuje. Skrze Syna, skrze Neho bolo všetko stvorené. Tak to čítame v liste Kolosenským 1,16: „Všetko je stvorené skrze Neho a pre Neho.“ Teda aj človek, ktorý je stvorený do „komunikácie s Bohom  a vzťahom s Ním.“ Dôvod je jasný a zrejmý. Iba Boh dokáže vniesť kvalitu a stabilitu do života človeka. Z minulosti si pamätáme  viaceré lacné reklamné slogany, ktoré nás  upozorňovali, čo všetko prináša kvalitu do života človeka. Do pozornosti sa tlačili tie najrozličnejšie výrobky, ktoré tak mali urobiť. V tichosti a pokore uznávame, že to v najvyššej možnej miere platí o našom všemohúcom nebeskom Otcovi. Grécky výraz na pomenovanie človeka je „anthropos.“ V preklade to znamená: ten, ktorý  sa díva smerom „hore“ alebo tvár má otočenú smerom hore. Človek bol teda tak stvorený, aby sa otáčal najmä smerom hore. Človek bol stvorený pre komunikáciu s tým Najvyšším.  Tak, ako kvietok, ktorý svoju hlavu „točí“ smerom za slnkom (ES 628,2). Každá rastlinka je závislá na slnku. Nielen slnečnica, ktorá priamo nesie aj svoje pomenovanie na kom  je priamo „závislá.“  Smer našej orientácie je teda určený najmä Pánovým vstúpením. V týchto dňoch sme si túto udalosť opäť pripomenuli. Nebola to súkromná záležitosť v živote nášho Pána. Emauským učeníkom (Lk 24,13-35) zmizol. Ale na 40 deň po svojom vzkriesení nezmizol, ale viditeľne vstúpil na nebesá. To je smer našej hodnotovej orientácie. Apoštol Pavel píše: „Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej.“ (Kol 3,1). Biskup Jednoty Bratskej Komenský krátko pred svojou smrťou do svojho denníka napísal: „Bože, ďakujem Ti, že si mi domov nedal na tejto zemi.“ Posolstvo Trojice, alebo „Trinity“ princíp je princípom celého úžasne fungujúceho  vesmíru. Svet, v ktorom žijeme, je 3 – rozmerný. V 2 – rozmernom svete by život nemohol vzniknúť a viac, ako v 3 -rozmernom svete  by nemohol funkčne existovať. Zaujímavé čítanie nám v tomto smere ponúka titul „Kresťanstvo a fyzika“, vydaný v roku 1999. Čínska filozofia – “jing a jang“ (bipolárna filozofia) tomuto princípu vôbec ale nezodpovedá. Posledné informácie z Číny prinášajú potešiteľnú zvesť, že v tejto krajine je veľké prebudenie. Celé rodiny sa odvracajú od čínskej doterajšej filozofie a náboženstva a obracajú sa k Trojjedinému Pánu Bohu. Vyslovené našou rečou, naším obrazom – prikláňajú sa  k  3 tak potrebným oporným bodom. Dva oporné body nepostačujú v nijakom prípade!  Aby fungoval vesmír a v ňom aj môj osobný život, tak nevyhnutne potrebujeme tri oporné body. O tom mnoho vedia spomínaní horolezci, ktorí zdolávajú nádherné, ale aj nebezpečné hory tohto sveta, ale aj tie naše najmenšie veľhory sveta vo Vysokých Tatrách. Aj keď nie sme žiadni horolezci,  predsa potrebujeme oporu. A potrebujeme ju toľkokrát! Vždy znovu a nanovo! Aj v jednej  populárnej slovenskej pesničke sa konštatuje, ako je „dobré, keď sa človek má o koho oprieť.“ Žalmista vyznáva: „Tvoja pravica bola mi oporou.“ (18,36)  Hymna lásky končí tým známym veršom: „Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ (1 K 13,13) Pavel myslel a písal trojične a latentne inklinoval k zlatému pravidlu. Ponúka sa aj nám. V náročnosti nášho žitia v údoliach.. Otec, Syn a Duch Svätý. Viera, nádej, láska. Verím, že k zdolaniu svojho „posledného výstupu“ do večnosti ich „použil“ aj pán Ivan Gálfy. Ak by som mal byť osobný, tak veľmi rád konštatujem, že Trojica ma osobne veľmi oslovila a poznačila už od môjho útleho detstva. Chrám, ktorý  som pravidelne navštevoval aj s mojimi rodičmi v Prešove, je zasvätený Trojici. Počúval som kázne brata biskupa VD Jána Midriaka. Škoda, že ako dieťa a neskôr ako konfirmand som mnohému nerozumel. Ale čo bolo dôležité, Trojica rozhodne mocne na mňa pôsobila. A veľmi účinne, môžem s istotou, radosťou a vďačnosťou po rokoch skonštatovať.  V blízkosti kostola je zastávka MHD s označením „Trojica“, teda podľa nášho chrámu. Tam sme si často dali stretnutie s mojou manželkou Emíliou, keď sme boli ešte študentmi. „Stretneme sa pri Trojici“, tak znela naša častá spontánna dohoda. Náš chrám pod Lomnickým štítom v Tatranskej Lomnici (1902) je priamo zasvätený Trojici. Vy, ktorí ste v ňom boli, viete, aké má svoje čaro a duchovnú atmosféru. Po jeho vnútornej rekonštrukcii nanovo zažiaril svojou jednoduchosťou a krásou. Priamo  v ňom cítite tú mocnú duchovnú oporu. Máte sa v ňom o Koho oprieť. Priamo o Najvyššieho a o Jeho mocné a živé slovo. K tomu pocitu istoty a stability napomáha aj alpská architektúra chrámu, ktorý projektoval známy architekt Gedeon Majunke (1854-1921). Projekt kostola objavil v Alpách a „preniesol“ pod Vysoké Tatry. V minulosti tento kostol nechýbal na žiadnej pohľadnici Tatier a T. Lomnice. Verím, že to rovnako prežívate aj vy vo svojich chrámoch, ktoré navštevujete po ich opätovnom otvorení. Majú svoju hodnotu a cenu z mnohých iných dôvodov.   Aj v nich nás blaží Božia blízkosť (Ž 73,28), ako sme to často počuli v hesle roku 2014. To slovo si tak často sprítomňujem  sám pre seba. Boh v Trojici  je okolo mňa, obklopuje ma z každej strany (Ž 139,5-6). Je pre mňa tým, čím je pre bábätko perinka. Obklopuje ma aj zvonka. Najmä v mojom vnútri si chce urobiť svoj príbytok. Pri súčasných nepokojoch v USA sa častejšie spomína meno M. Luthera Kinga. 4. apríla 2020 uplynulo 52 rokov od atentátu na tohto bojovníka za občianske práva.  V  jednom zo svojich mnohých prejavov (23.8.1963) povedal tú známu vetu: „I have a dream.“ (mám sen). Zostalo po ňom – ako po baptistickom kazateľovi – mnoho zaujímavých ďalších slov, myšlienok, kázni. Pripomeňme si ho aspoň dvoma citátmi. Tak napríklad: „Ježiš Kristus žije, mŕtvy je len pre toho, kto je sám mŕtvy.“ K Svätodušným sviatkom, ale aj k sviatku sv. Trojici by sa od neho hodil citát v tomto znení: „Nepoznať Ducha Svätého znamená nepoznať Krista. Kto nepozná Krista, nepozná Pána Boha a nevie o cieli svojho života a ženie sa do večných temnôt.“