Po stopách H. Ch. Andersena II.

Cestujúc po Dánsku sme vždy a nanovo zakúsili, že je to veľmi príjemná krajina, rovinatá, bez kopcov a hôr, idylická možno len vtedy, keď svieti slnko. Vidiek plný pasúcich sa kráv a malé domčeky s bielym plotom v kontraste so sýtozelenou farbou. Dánsko ešte nie je   tou pravou Škandináviou. Je to ešte Európa, pretože je spojená so starým kontinentom a hraničí s Nemeckom. Sever má klímu, na ktorú si ale treba zvyknúť. Architektúra je v znamení „stunga“  – sú to vidiecke domy natreté na červeno – tzv. „vikinger rot“, ako sa v bývalej Rakúsko- uhorskej monarchii nazýval „schönbrunn gelb“ alebo „habsburger gelb.“ Devízou Dánska je sloboda prejavu a sloboda osobnosti. Ich heslom je, vyslovené z jedného nemeckého zdroja: „erlaubt ist, was Spass macht.“ Dovolené je teda to, čo prináša potešenie. Také niečo si však vyžaduje kultúrnosť národa, ktorou zdá sa aj veľmi bohato oplývajú. Pre zaujímavosť na porovnanie s nami  – správanie sa nás Slovákov po prehre s Kanadou  pri hraní ich hymny počas majstrovstiev nebolo tou najlepšou vizitkou našej kultúry.  Andersen je v Dánsku takmer všadeprítomný, stretnete ho takmer na každom kroku. Aj tak  malý národ, počtom obyvateľov ako na Slovensku, má svojho vlastného Shakespaerea. Čo majú ešte Dáni – to je múdra a všestranne vzdelaná kráľovná  Margaretha, uznávaná umelkyňa, návrhárka kostýmov pre kráľovské divadlo. Je pozoruhodné, že všetky ich stredoveké tajomné mestečká s hrazdenými stavbami si zachovali svoj šarm, pôvab aj určité tajomno.

Môže byť pre vás zaujímavou informáciou, že  2.júna 2006 tomuto dánskemu rozpravkárovi odhalili sochu v  Bratislave na Hviezdoslavovom  námestí.  Je pomerne neznámou skutočnosťou, že naše hlavné mesto  navštívil na ceste loďou do Istanbulu v roku 1841. Socha  Tibora Bártfaya je obľúbenou turistickou zastávkou pre mnohých  priamo v centre – pred historickou budovou SND. Málokto však vie, že sa k jej vzniku viaže smutná legenda. Na spisovateľa  tu hlboko zapôsobilo stretnutie s malým dievčatkom.  Zdá sa, že práve toto stretnutie   vo fantázii Hansa Christiana Andersena  inšpirovalo k jeho najsmutnejšej rozprávke.  Andersen si okrem písania rozprávok viedol aj veľmi podrobný denník zo svojich ciest. Z neho potom čerpal pri písaní.  Do neho si počas návštevy Bratislavy zapísal, že kým námorníci nakladali uhlie do parníka v prístave, Andersen a iní cestujúci si boli poobzerať centrum mesta.  Podľa spisovateľa Petra Glocka sa Andersen v ňom stretol s oným neznámym dievčatkom, ktoré mu podarovalo ružu. Ako píše aj Ivan Szabó v knihe Prešporsko-bratislavské rozprávky, na rozprávkara, so silným sociálnym cítením zrejme stretnutie zapôsobilo tak čarovne, že ho inšpirovalo k napísaniu rozprávky, ktorá sa tak spája s naším detstvom a Vianocami.  O Andersenovom pobyte v Bratislave neexistuje veľa historických záznamov. Jeho návštevu Bratislavy však spomína ešte nemecká kniha Gesammelte Märchen und Historie von Hans Christian Andersen, ktorá vyšla v roku 1853 v Lipsku. Na spomínanej soche v našom hlavnom meste  je v dolnej časti nápis: „Hádam si raz spomeniete na človeka, ktorý navštívil vaše mesto.“ Tak si na neho spomíname s láskou a vďačnosťou. Do nášho všedného života prináša veľmi hodnotné obohatenie, ktoré určite nie je náhodné. Náhod vlastne ani niet. Ani my sme sa do Dánska nedostali náhodou. Albert Einstein povedal: „Náhoda je len výrazom našej neschopnosti prísť veciam na kĺb.“  A ešte jedna jeho myšlienka:  „Ak dôjde k zhode náhod, Boh si zachová  anonymitu.“  Andersen to vyslovil poeticky v tejto krásnej vete takto: „Náhoda je kvet poézie na strome všedného života.“

Počas našej cesty sme si sprítomňovali mnohé  jeho známe  citáty. Veľa sa dá „vygoogliť“ a aktualizovať priamo na mieste, kde sa ocitnete. Aj to, že podľa neho: „Cestovanie je život.“  To môže byť vhodná myšlienka do blížiaceho sa leta. Počas júla a augusta  sa vydávame na mnohé známe, aj menej známe cesty. Radi spoznávame nové destinácie, alebo sa vraciame na tie staré a osvedčené.  Nebude chýbať pobyt v prírode, či na horách, keď sa podmienky po koronakríze zčasti aj uvoľnia.. Svetoznámy maliar Vincent van Gogh (1853-1890) nám všetkým odkázal: „Kto prírodu opravdivo miluje, nachádza všade krásu.“  Nielen na cestách a počas prázdnin, ale aj tam doma, kde žijeme je plno zázrakov okolo nás. Tie sme objavovali počas dvoch mesiacov karentény. A bolo čo objavovať!  Pozvanie  (nielen do leta) je jednoznačné: otvoriť oči a otvoriť aj srdce!  Žalmista v tom najdlhšom žalme prosí: „Otvor mi oči, aby som videl zázraky Tvojho zákona.“ (Ž 119,18) Prosíme aj o takýto pohľad na Božie slovo, ktoré si rozhodne pribalíme na cestu. Ale aj o pohľad na to fyzické a hmotné, ktoré je všade navôkol a na ktoré sme si už akosi tak zvykli. Je mnoho zázrakov všade okolo nás. Tam, okolo nás, kde žijeme svoj všedný  život.  Pre nás pod majestátnymi Tatrami, pre Dánov v Dánsku atď atď . A Andersen nám opäť odkazuje: „Celý svet je plný zázrakov, na ktoré sme si však tak zvykli, že ich nazývame všednými vecami.“  Pozvanie blížiaceho sa leta v jeho „opätovnej repríze“,  je odstrániť všednosť a nadýchnuť sa pre Božie divy a vydýchnuť náš úžas,  našu chválu a oslavu. Výdych a nádych sa pravidelne opakuje v našom živote. Už si to vlastne ani neuvedomujeme. A predsa je tu oslovenie a pozvanie  urobiť tak precítene a uvedomele pre všetko to, čo nás obklopuje.  Môže nám poslúžiť aj tento zaujímavý príklad. Na juhozápade Anglicka – v cípe menom Cornwall sa nachádza pláž, ktorú ľudia  ľudovo pomenovali „legová.“ V roku 1997 – 30 km od pobrežia zastihla kontajnerovú loď Tokio Express silná búrka. Loď sa prudko rozhojdala  a 62 kontajnerov skončilo v mori. Jeden z nich obsahoval  4,8 miliónov kociek lega. Ľudia na pláži doteraz objavujú lego. Vždy je možné objaviť nový poklad na brehu mora. Na „brehu nášho každodenného života“ môžeme stále a stále objavovať nové a nové poklady – nové dôkazy o Božej dobrote (Ž 34,2-4).

V našom živote sa nádych a výdych pravidelne opakujú. Opakujú sa ročné obdobia. Opäť je tu leto  so všetkým tým, čo prináša a ponúka.    Aj leto a jeho krása  je pre nás  stvorená a darovaná. A je tu ďalší jeho brilantný citát do našich letných prázdnin a dovoleniek. Prihovára sa k nám rečou motýľa, ktorý k svojmu životu nepotrebuje ani tak veľa. Tak, ako  aj my. Určite bude okolo nás poletovať aj počas týchto prázdnin. „Život nestačí, povedal motýľ. Treba k nemu slnečný jas, slobodu a malý kvietok.“  (H.Ch.Andersen) Náš svet je akoby svet motýľa. Krátkosť života, zopár rokov nám darovaných, pominuteľnosť darovanej chvíle. Aj napriek tejto „krátkosti“ je nám darovaný  slnečný svit, sloboda a priestor, kde si môžeme lahodne  oddýchnuť. Ako oslovujúcou a oslobodzujúcou je aj táto myšlienka: „Ak Boh je všetko, čo máš, máš všetko, čo potrebuješ.“  A s Ním sa vydávame na všetky naše cesty a s Ním sa aj vraciame domov.

Naša cesta „Po stopách Andersena do úplne iného sveta nebola únikom z reality. Bol to týždňový pobyt, z ktorého vám ponúkam tento krátky a stručný cestopis. Prežitého a zažitého bolo oveľa viac v zmysle cestovateľského hesla: „veni, vidi, amavi“ (v preklade: prišiel som, videl som, zamiloval som si). Bola to túžba poznať krajinu, ktorá sa nám stala blízkou vďaka dcére Alžbetke.  Bola to aj túžba porozumieť kultúre národa, kde vyrastal, žil a pôsobil najväčší rozpravkár sveta. Po takejto priam rozprávkovej ceste sa vrátite do reality a virvaru všedného dňa. Ďakujeme aj za našu všednosť a každodennosť, za sviatočnosť, za Božiu ponuku na relax a oddych do týchto  dní. Boh je prítomný vo všetkých okamihoch nášho života.  „Len ten, kto vie celou svojou bytosťou milovať každodennosť, kto pozná krásu najvšednejších malých činností, len ten vie milovať a oceniť krásu.“ (E.Degas)  V tomto kontexte je pre mňa veľmi oslovujúca táto myšlienka: „Nemôžete mať  veľa sily bez vďačnosti, lebo práve vďačnosť vás udržiava v spojení so silou.“  Úprimná vďačnosť je rozhodne na mieste. Obdarí nás vždy novou silou. Aj počas blížiaceho sa leta 2020..