Ako „vyjsť“ zo zaužívaného?

Často mám pred očami  príbeh ženy Samaritánky pri stretnutí  s  Pánom Ježišom Kristom pri Jákobovej studni. Od útleho detstva som mal tento impozantný biblický obraz v chráme sv. Trojice v  Prešove pravidelne pred sebou.  Je to pozuhodný príbeh v mnohom.. Aj v  tom, ako táto žena s pochybnonu povesťou po stretnutí s Kristom  zmisionovala takmer celé mesto Sychar (J  4, 1 – 42)).   V spojitosti s týmto príbehom chcem poukázať na dôležitú skutočnosť. Táto žena si pri studni o.i. vypočula aj tieto Kristove slová: „Ver mi žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca.. Praví ctitelia  budú vzývať Otca v duchu a v pravde, veď  Otec takýchto ctiteľov chce mať.. Boh je Duch a tí, čo Ho vzývajú, musia ho vzývať v duchu a v pravde..“ (J 4,23.24) Týmito slovami je práve táto nežidovská žena pozvaná  k niečomu celkom novému. Je oslovená – „vyjsť zo svojho zaužívaného..“  To nové prišlo  už zakrátko, keď  v roku 70 chrám v Jeruzaleme bol zborený Rimanmi.  Židia museli reorganizovať svoju bohoslužbu s obeťami v chráme a „preniesť sa“  do synagóg so zvestovaným slovom. Od zvieracích obetí  – k bohoslužbe slova..

Tieto slová nadobudli novú aktuálnosť v spojitosti s pôstom a Veľkou nocou 2020  – bez chrámov a bez bohoslužieb. Chrámy sme preniesli do našich obývačiek. V jednom vtipe diabol hovorí Bohu: „Pozri, zatvoril som ti všetky kostoly!“  A Boh mu odpovedá: „Ja som ich ale otvoril v každej domácnosti!“  Stále veľa  spoločne premýšľame a uvažujeme nad súčasnou situáciou. Náš duchovný život sa preniesol najmä  do online priestoru. A aj ten vstupoval aj do našich príbytkov.  Nedávna Veľká noc bola  práve tým pamätná, že bola  v moci Ducha,  aj keď bez spoločenstva. Veľmi nám chýbalo, ale z jej veľkosti  nám to nijako neubralo.   „Bez Veľkého piatku by nič nebolo veľké“, napísal  Milan Rúfus v básni Posledná večera. Mocou Ducha sme počas nej prijali div nad všetky divy – div vzkriesenia.  Aj s rúškom na tvári, zároveň odetí do rúcha spásy (Iz 61,10). Ctitelia veľkej Božej moci si vo Veľkej noci prišli na svoje. Takí ctitelia sú aj pod Tatrami veľmi  žiadaní  – aj v tomto období krízy.  Vrátime sa ešte do kostolov, keď kríza pominie? Všetko je na webe, všetko tak dostupné. Ale zažiť spoločenstvo môžeme ozaj iba reálne.  Je to celkom nová skúsenosť –  objaviť nové rozmery nášho kresťanstva.  Objaviť  aj to, že to nie je iba kostol, na ktorý sme sa doteraz neraz aj obmedzovali a s ním si aj možno vystačili.  Spoločenstvo je veľmi dôležité, ako nám chýbajú bratia a sestry z našej duchovnej rodiny. Naše náboženstvo  je však láska Syna k Otcovi  a láska Otcova k Jeho Synovi. My sa do tejto lásky ponárame mocou Ducha Svätého, ktorý je vzťahom medzi Otcom a Synom a naopak.  Prostota, jednoduchosť, odovzdanie sa, pokora. V tom spočíva naša cesta k Bohu.  Kresťanský život je priam  „sprisahanie lásky“ ! A Kristova láska to všetko spečatila na dreve Golgoty.

Kráľovná Alžbeta II predniesla veľmi zaujímavý príhovor k národu počas Veľkej noci 2020. Mnohých ľudí veľmi oslovil.  Ponúkam vám osem  múdrych viet z jej príhovoru. Môže osloviť aj nás aj v tomto období:  „Veľkú noc nikto nemôže zrušiť! Potrebujeme ju viac, než kedykoľvek predtým. Poznanie Vzkrieseného Krista prinieslo jeho nasledovníkom novú nádej a čerstvý zmysel života.  My všetci sa môžeme z toho veľmi poučiť.  Vieme, že koronavírus nás nepremôže. Aj keď smrť prináša temnotu zvlášť pre tých, ktorí dnes smútia.. Svetlo a oheň sú silnejšie. Nech sa živý plameň veľkonočnej nádeje stane pevným kompasom na ceste do našej budúcnosti.“

Kríza sa spája s príchodom pôstu.  Na jeho začiatku sme nepredpokladali, že až toľkého sa budeme musieť vzdať.  Posolstvo Veľkej noci a vzkriesenia  prišlo práve  do tohto obdobia. Bola to príležitosť „vytiahnuť Boha zo skrine“, ako to povedal vo svojom jednom príhovore na webe kazateľ D.Pastirčák. Posledná Veľká noc bola ako tá prvá, bez ľudských nánosov, ale aj bez kostolov. V tej prvej  Veľkej noci bol Boh vykázanaý na perifériu, von za ohradu. V  liste Židom (13,13) čítame: „Vyjdime teda k Nemu za ohradu, znášajúc jeho hanenie.“  Práve v krízovej dobe sa môže ukázať, ako obstojíme vo viere? Naša viera by sa neočisťovala, keby nečelila žiadnym skúškam. Viac, než rituály, či obrady a plné chrámy Vzkriesený hľadá to, čo je v našom najhlbšom vnútri. My sami sme sa mohli stať  chlebom života a ukázať aj dnes, v čom spočíva podstata kresťanstva. Nielen v prijímaní, ale aj k dávaní.  Mnohým kresťanom veľmi chýbalo klasické príjímanie – Krista v hostii. Naši spolubratia a spolusestry rím.katolíci sa musia trpezlivo učiť, že Kristus je prítomný aj v Slove. Je ťažko sa zrazu sýtiť niečím „iným“. To, čo my už tak dlho  vieme a aj tvrdíme, že sme cirkvou slova. V jednej relácii pred Veľkou nocou  arcibiskup Zvolenský odporúčal veriacim – nájsť Krista aj v slove. My Ho už tak roky poznáme. Iste, aj vo Večeri Pánovej pri prijímaní darov Jeho tela a krvi na odpustenie našich hriechov. A poznáme Ho už dobre? Nemáme ešte rezervy?  Nie je čo ešte prehĺbiť? Veľká noc bola rozhodne príležitosťou k odrazu na hlbinu (Lk 5,5). Cesta za naším hlbším poznaním Pána Ježiša Krista teda začína v Písme a s Písmom svätým..  Písmo sväté si čítame a Písmo sväté si číta nás a my sa v ňom vidíme ako v zrkadle.  Emauskí učeníci sú v tom priam  exceletní (Lk 24, 13-35). Vzkriesený Ježiš vykladal týmto učeníkom v Písmach všetko to, čo bolo o Ňom. Vykladanie Písma z Jeruzalema do Emaus malo význam pre celé dejiny kresťanstva.   A potom pri Večeri Pánovej Ho spoznali, ale on im zmizol. Poznanie Krista sa už nemôže po Jeho vzkriesení obmedziť iba na videnie. Veď „blahoslavení tí, ktorí nevideli a predsa uverili.“ (J 20,29)

Počas sviatočných dní  som často počúval aj T.  Halíka. Povedal aj túto myšlienku:  „Kristus chce vyjsť z cirkvi a klope na dvete zvnútra.. Prijmeme to? Ak nie, tak sa budem podobať mlynu, ktorý síce klepoce, ale už nemelie.“  To je to pozvanie v nadpise článku: „Vyjsť zo zaužívaného!“  Z tradičného, z toho skostnatelého, ak sa pre nás takým kresťanstvo medzičasom aj stalo.  Božia láska sa musí zažívať zvnútra, nie v zovretí chladu naučených formuliek, aj tých krásnych liturgických. Koronavírus nás všetkých „vyhodil“ z našich tradične vychodených koľají.  A v niečom to môže byť aj prospešné – vysť z toho všetkého a objaviť krásu a hĺbku aj modlitby, dôverného rozhovoru s Bohom. A viac hovoriť v pandémii napr. aj o smrti. Psychiater Peter Hunčík publikoval článok pod týmto názvom: „Pandémia je varovný signál – viac sa venovať  téme smrti.“   Tejto téme sa stále vyhýbame. Na Zelený štvrtok  sme si pri Skale v Tatranskej Polianke pripomínali 75. výročie popravy Dietricha Bonhoeffera.  Išiel na smrť úplne odovzdane. Štyri  mesiace pred smrťou zložil báseň: „Predivná moc nás tíško obostiera..“  Máme ju aj v našom Spevníku (637) a je pomerne obľúbená.  Bolo to takmer po 2 rokoch jeho väznenia. Krátko pred oslobodením Flossenbürgu –  9. apríla ho popravili.  „Smrť je pre veriaceho kresťana klesanie do rúk živého Boha“ (K.Rahner), takto to aj on sám určite  cítil idúc na popravisko.. Taký plán mal pre neho Pán. Vyjadril to aj on sám  slovami: „Život je plán, ktorý má Boh s nami.“ Od neho pochádza aj tento citát: „Nerozumiem Tvojím cestám, ale Ty poznáš tú správnu cestu pre mňa.“  Aktuálne posolstvo aj pre túto dobu. Aj rozumieme, prečo to všetko prišlo, aj nerozumieme.. Sme zmätení neraz..  Bonhoeffer  nás učí aj týmto výrokom: „Zmysel života sa naplní tam, kde je láska..“  Vyjsť zo zaužívaného, z vychodených koľají je možné aj pri pohľade na smrť.  Bohnoeffer  mal iba 39 rokov a celý život pred sebou.   Pán Ježiš Kristus, keď zomrel,  mal iba 33 rokov. Žil dokonalý život lásky. Do bodky naplnil Boží plán.. A potom mohol „odísť“, aby sa ešte v plnšej miere vrátil k nám všetkým cez Ducha Svätého.  Veľká noc nás učí – vyjsť zo všetkého tradičného. Je to ako kazajka, ktorá nás zväzuje a zotročuje. Aj pri pohľade na smrť. Veľká noc nám ponúka –  ozaj sa jej nebáť .. Pán Ježiš Kristus je Veľkňazom budúcich hodnôt (Žid 9,11). Je veľkňazom lásky, dokázanej na  dreve Golgoty. Dnes  je živý, prítomný a vzkriesený.  Rozhodne sa pred nami neuzatvorí  do karantény.  Tá od Neho nám vôbec nehrozí! Práve naopak – vzkriesený Pán nás predchádza  do Galilei  (Mk 16,7). Predchádza  nás na všetkých našich cestách  života.  Ďakujeme Mu za našu „domácu“ Galileu, za chrám v našej obývačke.  Za prírodu, v ktorej je už  viditeľná  veľká nová  n(m)oc Božia. Všetko ožíva a povstáva k novému životu.. My nemusíme rozhodne zaostávať..