Tomáš! Neveriaci?

Už toľko úvah bolo o ňom napísaných. Rôznych pohľadov a meditácii. Myslím, že neprídem s ničím novým! Bol úprimný, mal svoje pochybnosti a zápasy, ktoré nijako neskrýval.  Stále má ale ten prívlastok: neveriaci.. Nevieme ho stále akosi od neho odlepiť.  Neubližujeme mu už takmer 2.000 rokov?  Pripomeňme si ho teda opäť a nanovo.. Poskladajme si jeho duchovný profil zo štyroch  miest Jánovho evanjelia. Urobme si mozaiku jeho osobnosti. Aký bol? Aké mal povahové vlastnosti? Aké hodnoty vyznával? Pomôže nám predovšetkým prameň všetkých prameňov, Božie slovo.   Dve správy nájdeme o ňom pred vzkriesením Pána Ježiša Krista, dve po Jeho vzkriesení.  Nepríde Vám to zvláštne? Je to náhoda? Alebo aby to bolo vyvážené? 11.kapitola (1-16) Jánovho evanjelia  ho spomína  v spojitosti s Lazarom. Bol odhodlaný vtedy zomrieť. Bol ochotný ísť na smrť v lojalite k svojmu Pánovi.  Vystúpi z „anonymity“ v kruhu 12-stich a podľa Jána prehovorí po prvýkrát. Často ho hovoriť  ale nepočujeme. Často mlčí! Ale keď prehovorí, stojí to za to!   Príde čas aj na slovo, pretože „všetko má svoj čas“ (Kaz 3). Je čas hovoriť. Je čas aj mlčať. Človek vie veľa povedať aj mlčaním.  Mlčať je zlato, aj keď je človek v práve. Príkladom toho je predovšetkým Pán Ježiš Kristus, ktorý sa v tom svojom pašijnom príbehu nebráni, ale mlčí na všetky tie falošné obvinenia na Jeho adresu (Mt 27,14). Mlčaním niekedy dokážeme povedať via, ako slovom.

     Druhá zmienka o Tomášovi je v kapitole 14, verše 1 – 6. Pán Ježiš pripravuje svojich učeníkov na svoj odchod tzv.  „rečami na rozlúčku“ (J 15-16-17). Používa tie  známe slová: „Máličko a uvidíte ma a máličko a neuvidíte ma.“ (16,16) V rámci týchto rečí pred Jeho odchodom z časnosti hovorí zaujímavé slová o ceste. Tomáš sa Ho spontánne opýta: „Pane, kam ideš?“ Opäť teda u Jána prehovorí. Práve Tomáš. Nikto sa možno práve v tej chvíli ani nedovážil. Tomáš neváha. Inak „hovorcom“  bol Peter. Ten často prehovorí v mene kruhu 12-stich učeníkov. Teraz mlčí. Všetci ostatní to vedeli, len Tomášovi to „nedochádzalo?“ Tu môžeme myslieť aj na „umenie klásť otázky.“  Nie je to až také jednoduché, ako by sa nám mohlo niekedy zdať. Ak som na nejakej prednáške, či podujatí, tak rozmýšľam, akú múdru otázku by som položil. Je to ozaj umenie  klásť aj  otázky, nemyslíte? A na základe odpovedí môžeme ako puzzle poskladať osobnostný, ale aj duchovný profil niekoho. Ale aj na základe toho, aké otázky kladieme. Ako sa pýtame a ako naše otázky formulujeme. Aj v tomto prípade platí: „v jednoduchosti je krása!“ Jednoducho, ale umne! V tomto prípade je Tomáš spontánny. Predtým prehovoril Peter (J 13,36), teraz položí otázku on. Hovorí ozaj aj za ostatných, pretože túto otázku formuluje v množnom čísle. A potom príde brilantná odpoveď Pána: „Ja som cesta, pravda i život.“ Vďačíme za toto Pánovo slovo  práve vďaka Tomášovej nevedomosti. Predstavte si, že by sa Tomáš nebol Pána opýtal. Neprišla by potom ani tá známa odpoveď. A tá vysoko prevyšuje otázku. Pán nám tou odpoveďou veľmi poslúžil, pretože tento verš sa veľmi často cituje. Krátko pred svojou smrťou, pred tým, než skončí svoju žitia púť a cestu povie, že je: cesta. Krátko pred tým, než sa stane obeťou lživých útokov a falošných svedectiev povie, že je pravda. Krátko pred tým, než zostúpi do pekla k zosnulým a ponúkne im evanjelium, povie o sebe, že je život.

     V utvoreniu duchovného profilu Tomášovej  osobností poslúži to najznámejšie stretnutie po vzkriesení Pána v kapitole 20, verše 24-29. Pozoruhodný príbeh v poradí s treťou zmienkou o Tomášovi. Najprv nebol s nimi, keď sa im Pán zjavil. Kde bol? O tom sme čítali mnoho alternatív a možností. Neponúkam nič nové. Bol smutný a sklamaný. Ostatní išli do spoločenstva, on nemal záujem. Frustrovaný a sklamaný sa chcel s tým všetkým vysporiadať najskôr asi sám. Nechcel asi ani nikoho vidieť. Chcel to „spracovať“ vo svojej samote. Opustil spoločné zhromaždenie (Žid 10,25), ale po 8-mich  dňoch sa vrátil. Pozvali ho? Zatúžil po spoločenstve? Nechcel byť už sám? Napadajú nás tie najrozmanitejšie príčiny, prečo tak urobil. Prišiel! To bolo dôležité. Nelustrujú ho, kde bol doteraz a čo robil! Prečo sa dištancoval a prečo sa uzavrel so seba! Toto nijako neriešia. Povedali mu niečo oveľa dôležitejšie: „Videli sme Pána!“ Táto veta je svedectvom ich osobnej skúsenosti. Na mňa však pôsobí ako nedokončená.. Niečo tam predsa chýba! Nezdá sa Vám? Napr.: „Videli sme Pána a už sa nebojíme!“ Alebo: „Videli sme Pána a už sa nemusíme zamykať so strachu pred židmi!“  Povedali mu „A“, nepovedali mu však „B“. Ak sme videli Pána, tak nutne musí niečo za tým ešte prísť! Ak sme Ho aj my spoznali, ak sa On sám dal nám nájsť, tak naše svedectvo nutne musí pokračovať ďalej.  Ak povieme A, nutne musí prísť aj B. Istý Vietnamec, ktorý sa obrátil z konfucianizmu, sa vyjadril v kruhu veriacich a podal svedectvo: „Vy kresťania, ktorí veríte od narodenia, ani len netušíte, aký dar ste dostali do vienka! To môžeme vidieť iba my, ktorí sme blúdili celý život, ktorí sme museli prechádzať tmou, strachom, nepokojom a horkosťou! Odkedy som našiel Krista, našiel som pokoj!“ A je to tu. V zmysle slov, ak povieme A, musí prísť aj B. Odkedy som uveril (A), mám pokoj v srdci (B). Nášmu osobnému svedectvu často chýba práve to B a preto naše kresťanstvo nie je vždy účinné a vplyvné v tom dobrom slova zmysle. Ak sme našli Krista, ak ho máme vo svojom srdci, tak to nutne muselo zmeniť naše životy. Deti rady porovnávajú dva obrázky s textom: „nájdi 10 rozdielov!“ A deti sa pilne pustia do hľadania. Veľmi ich to baví. V našom živote „pred Kristom“ a „po Kristu“ možno nájsť aspoň 1 rozdiel?

     Toto akoby v ich svedectve chýbalo. Neboli celkom presvedčiví! Aj preto možno Tomáš povedal tie známe slová: „Ak neuvidím stopy klincov a ruku nevložím do boku, vôbec neuverím.“ Nevedel si vzkriesenie dosť dobre predstaviť! Čo je to vzkriesenie? Čo to znamená? Ako sa prejavuje? Je to vôbec možné?  Sú typy ľudí, ktorí sa o tom chcú presvedčiť. Sme veľmi rôzni. Niekto sa rýchlo nadchne, je entuziasta, ale niekomu to trvá dlhšie. Niekto sa veľa a často pýta. Neprijíma všetko automaticky. Zdá sa nám, že v cirkvi všetko akosi až príliš „automaticky“ prijímame. A možno  málo sa aj pýtame. Deti to ale vedia. Sú zvedavé a vedia klásť otázky. Na hodinách v škole mám mnohé skúsenosti. Skepticizmus je častý aj v cirkvi. Často opakovým  porekadlom práve v tejto  oblasti je to známe: „uverím, až keď uvidím!“  Lenže duchovná realita je celkom iná. V nej rozhodne platí: „uvidíš, až keď uveríš!“ Ale nikto, aj napriek pochybnostiam, nie je vylúčený. V cirkvi má každý miesto. Je to pestrá lúka. Prečo zakvitne?, pýta sa Albert Schweitzer v jednej úvahe. Preto, lebo zakvitnú tisíce malých kvietkov. V cirkvi má ozaj každý svoje miesto. Môže si ho nájsť! Skeptici a optimisti. A keď sa skeptik  na niečo opýta, môžeme mať z toho úžitok aj  my ostatní. Byť skeptikom nemusí byť až také zlé! Jednoducho povedané – on si to potrebuje zdôvodniť. Kladie si také otázky, ktoré si optimista nekladie. Otestujte sa sami – akí ste! Pozrite sa na pohár, ktorý je naplnený vodou do polovice a odpovedzte na otázku – čo vidíte? Optimista odpovie – vidím pohár  poloplný. A skeptik povie – poloprázdny! A nedávno ktosi odpovedal: „Nie som ani taký, ani onaký, pohár považujem za doplniteľný!“ Aj takáto možnosť existuje.  A po všetkých Tomášových pochybnostiach to príde. To úžasné vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“ Ťažko sa rodilo. Ale zrodilo sa! Najprv v samote a bolesti, po pochybnostiach, ktoré nemusia byť vždy len negatívne. Oni nás posúvajú dopredu. A potom prišiel do spoločenstva a bingo! Uveril. Už nie je neveriaci. Dlhšie mu to trvalo, ale prišlo to. Už je na tej správnej stope. Už je v ňom položený ten správny základ! A na tom základe bude ďalej možné v budúcnosti budovať. Ten základ sa nikdy nestratí. Nádejame sa, že naše deti, ktoré dostali dobré základy z rodičovského domu, ich nikdy nestratia. Budú môcť na nich v budúcnosti budovať svoju duchovnú existenciu.

      Toto vyznanie sa rodí predovšetkým v spoločenstve. Nie mimo neho! Aké je spoločenstvo dôležité! V dobe koronavírusu nám veľmi chýba. Bolo tak počas Veľkej noci, ale aj po nej. A tu sa nám zdá a všetko tomu nasvedčuje, že Pán prišiel k svojim len a len kvôli Tomášovi. Oplatí sa prísť aj kvôli jednému. Kvôli Tebe. Si mu vzácny a drahý v Jeho očiach (Iz 43,4). Ak Ťa to osloví, zastaví. To všetko sa deje práve kvôli tebe. Keby bol Tomáš zostal mimo aj naďalej.. Ako ten uhlík mimo pahreby..  Pán s ním počíta aj do budúcnosti, pripravuje ho na dielo služby. Má pre neho pripravenú Indiu. Až do posledných končín zeme má znieť Jeho evanjelium (Sk 1,8). Na takom vyznaní sa už dá budovať aj v ďalekej Indii, kde založil podľa tradície kresťanskú cirkev. V Indii si ho veľmi pripomínajú a ctia až dodnes. Od pochybností – až k požehnanej misii v ďalej Indii.

     Tá posledná štvrtá zmienka o Tomášovi je u Jána v 21, 1-14. Hneď po Šimonovi Petrovi je menovaný Tomáš, ktorý mal prímenie Dvojča (Didymus). Pochádzal pravdepodobne z dvojčiat. A možno je v tom aj hlboká symbolika. Augustín povedal: „Každý skeptik je Tomášovým dvojčaťom.“ Pochyboval, aby sme my dnes už nemuseli pochybovať. Po Tomášovom vyznaní je on sám  nepochybne v spoločenstve už celkom prirodzene. Už si v ňom našiel miesto. Prešiel si svojou cestou! Mnohému sa naučil. Ako keď sme sa ako deti učili jazdiť na bicykli. Oživme si tú spomienku. Najprv trojkolka, potom malý bicykel s opornými kolieskami. A potom bez nich. Rodičia nás potlačili, postrčili. Viacero pokusov bolo neúspešných. Až potom to prišlo!   Naučili sme sa to raz a navždy a budeme vedieť jazdiť aj o 50 rokov so sivými vlasmi a možno aj  umelými kĺbami. Taká viera, bez oporných koliesok vyznáva: „Pán  môj a Boh môj.“ Nerodí sa ľahko. Rodí sa cez pochybovanie, skepsu, ten mocný dotyk. Dotyk nie náš, ale dotyk Boží venovaný nám mocou Ducha Svätého.  Takú vieru nech v nás zrodí Duch Boží a vzkriesi nás k novému duchovnému životu.. Životu viery, lásky a nádeje.. Pripojme sa k Tomášovi s naším osobným vyznaním: Pán môj a Boh môj..