Kameň brániaci životu

      Posledná, tretia časť pašií – na  Veľký piatok končí  priam tragicky. Ich posledná veta znie hrozivo, priam beznádejne: „A oni šli, zabezpečili hrob. Zapečatili kameň. A postavili stráž.“  Človek chce mať vždy posledné slovo. Dokonca aj pri hrobe Spasiteľa sveta Ježiša Krista.  Privalený kameň a na ňom pečať chce byť toho mocným a jasným dôkazom. Kameň, ktorý má so všetkým skoncovať a všetko pochovať. Kameň, ktorý ma zabrániť životu. Kameň privalený k otvoru hrobu. Keby niečo, tak pri hrobe bude aj stráž. A Pilát  dáva k tomu svoj súhlas. Český básnik Ján Záhradníček v jednej básni napísal, že všetky mocnosti zla  sa snažia urobiť všetko preto,  aby „dejiny neprekročili popoludnie Veľkého piatku“. Z tohto dôvodu je to  všetko úsilie spomínané o niekoľko riadkov vyššie. Kameň a pečať a stráž. Koniec. Smrť.  Bodka. Na Veľký piatok tesne pred zvesťou Božieho slova v pašiách spievame: „Už je kameň privalený, strážený, zapečatený, ale pravdu nepochová, víťazí pravda Kristova.“ (ES 84,5). My však poznáme aj pokračovanie tohto príbehu a pridávame: úsilie úplne  zbytočné!

     Kameň, ktorý uzatváral hrob Ježiša Krista bol veľmi veľký (Mk 16,4). Tento kameň môže byť symbolom mnohých blokád a ťažoby v ľudskom vnúti. Tie nám neraz a mnohokrát  bránia žiť kvalitne a žiť naplno. Takmer každý prešiel takou, či podobnou  skúsenosťou. Sme niekým alebo niečím blokovaní, niečo nás ťaží. Sme akoby pod tým veľkým kameňom. Ním priam privalení. Niečo nám je a my sami mnohokrát svojmu stavu vôbec  nerozumieme. Leží na nás, na našom srdci kameň a nechce nás nechať žiť. Bráni nám v živote. Možno je to balast  z minulosti. Tá vie riadne potrápiť človeka. Nevyznané hriechy z minulosti nás vedia poriadne zablokovať a pritlačiť až k zemi. Až natoľko, že môžu vyvolať ťažké depresie, stavy úzkosti a neistoty.  Môže  to byť niečo aj z prítomnosti, ale aj to, čo očakávame. Je  to blížiaca sa operácia, skúška,  či stretnutie. Bojíme sa budúcnosti, pretože nevieme, čo nám prinesie. Niekedy nás ako kameň ťažia ľudia a vadia nám. Nemôžeme  pri nich voľne dýchať. Obmedzujú nás a blokujú. A potom sa nesprávame podľa toho, akí v skutočnosti sme. Náš život je veľmi bohatý na ilustrovanie týchto blokov, balvanov a rôznej zaťaženosti.  Musí prísť priam nejaká pohroma, aby sme si uvedomili, ako   a čím sme napĺňali  dni nášho  žitia. Niičivé zemetrasenie v Japonsku (11.3.2011)  spôsobilo následné veľmi ničivé cunami. Stále vo mne rezonuje tá pamätná veta, ktorú povedala profesorka angličtiny z mesta Sendai: „Odhodili sme všetko nepodstatné!“  Sama de facto uznala, koľko smetí bolo v jej živote do onej ničivej katastrofy. Ak chcete kameňov, ktoré bránili naplno rozvinúť život v jeho plnosti, kráse a nádhere. Venujeme sa nepodstatným veciam, malichernostiam a maličkostiam a to podstatné nám uniká. Veľmi podobne sme na tom aj my, ktorí zažívame krízu z koronavírusu. Zasiahla celý svet a preto sme doma, chrámy sú zavreté.  Tlačí nás istý balvan ťažoby  z toho všetkého. Ale táto generácia potrebovala mať túto skúsenosť!  A ako s ňou naloží, závisí už iba od nej samej.

     Takým kameňom, ktorý nás blokuje, je aj mienka ľudí. V zmysle našich často opakovaných slov: „čo by  povedali ľudia.“  Takáto obava vie poriadne zviazať, priam zotročiť človeka. Už roky pozývame z našich kazateľníc do spoločenstva zboru. Už roky pozývame na naše jedinečné služby Božie. Robíme tak rôznou formou, aj osobne, aj „veľkonočnou poštou“ pre našich členov zboru. Výnimkou nie je ani rok 2020. Mnohí ale stále majú v sebe blok: „Čo by ľudia povedali, keby sme teraz začal chodiť. Nechodili sme doteraz a teraz by sme mali začať!?“ Mnohí takto uvažujú a nevedia sa oslobodiť od strachu z toho, akoby ľudia na to reagovali. Bojíme sa toho. Veľmi! Je tu veľký balvan brániaci nám žiť v spoločenstve bratov a sestier, v cirkvi. Sami pred sebou sa nejako ospravedlníme za život nášho „sólo“ kresťanstva.  Veď mi si „to všetko“ urobíme doma!  Kiež by to bola pravda! Z našich príbytkov sa stali chrámy a všetci si robíme služby Božie doma.. Hľadáme ešte iný, hlbší rozmer našej viery a nášho kresťanstva. V nebi však nie je priestor pre individualizmus.  V nebi sa už na nič nevyhovoríme. V nebi nebude priestor pre to, aby sme boli  „sólo“, nebo je spoločenstvo zachránených.. Predovšetkým spoločenstvo! Aj takých, ktorí sa dali odblokovať od mienky ľudí. V Biblii čítame: „Veľmi draho ste boli kúpení! Nebuďte otrokmi ľudí!“ (1 K 7,23).  V zmysle slov, čo si o vás pomyslia. Možno aj takto by sme mohli odľahčene uvažovať, že totiž každé divadlo pre ľudí trvá ozaj iba tri dni. Nebo patrí aj takým, ktorí odvalili, či nechali odvaliť ďalší kameň. Dovolili to urobiť  anjelovi, ktorý opakovane prichádza. A to nielen na Veľkú noc. Kameň brániaci životu v spoločenstve.  A mnohé iné ťažké balvany…

     Srdcia mnohých, žiaľ  sú akoby z kameňa, z našej tvrdej tatranskej žuly. Natoľko sa uzatvorili emóciám a citom, že ich srdca stvrdli na kameň. Biblia pozná na to „terminus technicus“ : zatvrdilé srdcia. Stali sa chladnými a sú akoby mimo života. Nič nie je horšie, ako práve takéto mŕtve srdce v živom človeku. Aj to je balvan brániaci životu. To, čo sme doteraz opísali, poukazuje na to, akoby sme stále zotrvávali  „v hrobe“ obáv, strachu, úzkostí, zúfalstva, bolestí. Netreba už asi ďalej opisovať rôznosť „našich hrobov“, v ktorých sme akoby pochovaní pod veľkým a ťažkým balvanom. Aké desivé sú hroby, v ktorých živoríme. A pritom život je tak krásny.. Hodno ho žiť, nielen prežívať.. A náš život je takou hodnotnou  skutočnosťou, faktom a realitou, nad ktorú niet…

     Po Veľkom piatku však vždy prichádza Veľká noc. Po noci kríža  prichádza svetlo veľkonočného rána.  Podstatou veľkonočnej viery kresťanov je to, že Veľkým piatkom dejiny nekončia. Aj keď mnohí by to takto chceli. A nekončí tým ani príbeh života nášho Pána Ježiša Krista. Človek tu nemá posledné slovo. Pri mocnom vzkriesení zostúpil anjel z neba a odvalil kameň z hrobu a sadol si naň. Onen balvan – najprv  privalený a potom odvalený od hrobu – sa stáva znamením víťazstva života nad smrťou. Odvalený veľký kameň sa vlastne stáva prvou kazateľňou, z ktorej sa káže Božie mocné evanjelium (Mt 28,1-8). Pri Ježišovom vzkriesení Božia láska preniká až do temnoty smrti a prebúdza Syna. A táto láska patrí aj nám, ona dokáže odvaliť kameň, ktorý nás ťaží a pevne drží „v hrobe“  a prebudiť aj nás k novému životu. Musíme sa však chcieť nechať Ním milovať, to znamená zložiť svoje bremená pod krížom a prijať odpustenie. Každému človeku sa otvoril prístup k Bohu. Už nemusíme ostať uzavretí v hrobe. Odvalený kameň z Ježišovho hrobu nám pripomína, že aj v našom živote sa môže stať zázrak. Aj náš „hrob“ môže byť otvorený, balvan odvalený  a my môžeme vstať  a slobodne ísť ďalej. Už ho viacej nemusíme tlačiť pred sebou. Aj my môžeme prežiť svoje vzkriesenie k plnému životu…

     Mnoho toho Ťa trápi. A ťaží Tvoje srdce. Máš tam balvan. Pán vie, čím všetkým prechádzaš. Jemu samému nič ľudské nie je cudzie. Bol človekom na tejto zemi.  Skús konrétne pomenovať to, čo Ťa trápi a ťaží.. Choď do toho.. Neboj sa toho.. Zver sa s tým Otcovi nebeskému v modlitbe..  Ak chceš, môžeš to urobiť aj takto:  zopár kameňov môžeš aj vyhľadať. V našich Tatrách, ale aj pod nimi ich máme neúrekom.  A môžeš urobiť aj nasledovné: napísať na ne, čo Ťa trápi. Aká ťažoba na Tebe leží a čo bráni Tvojmu životu – a potom ich odhoď do potoka alebo jazera, či  najdostupnejšieho tatranského Štrbského plesa. Môžeš tak urobiť v rámci jarnej vychádzky, alebo turistiky. Veď do prírody  tak veľmi radi chodíme. Môžeš tak urobiť v rámci túry, súc očarený nádherou Božieho stvoriteľského diela. Taký symbolický čin by myslím, urobil svoje..   Keď ma niekto uvidí, možno ma bude považovať za blázna.  Ja som  však už oslobodený od poviazanosti mienkou ľudí. Osláv Pánovo vzkriesenie, ale aj vo svojom  živote odvalený kameň  tak, že budeš hádzať toľko kameňov, koľko budeš chcieť.. Predstav si tu situáciu, že s každým kameňom v Tvojej ruke sa odstraňuje a odvaľuje ďalšia a ďalšia bariéra a blok. A potom skús voľne dýchať.. Možno pocítiš v sebe široký vnútorný priestor, ktorý vznikne odhodením kameňov.. A tie kamene Ťa viac nebudú tlačiť, blokovať. Môžeš voľne dýchať.. A voľne žiť.. A potom povieš s veľkou úľavou  to známe: ach, aký veľký a ťažký kameň mi spadol zo srdca…       

„Zo srdca môjho ťažký kameň odvalený, roky ma tlačil, zrážal na zem, ostrý veľmi.. Pochoval vo mne detinskú vieru, lásku i oddanosť, v noci i vo dne po krajnú mieru ničil cit, ničil cnosť, ducha zapečatil.. To sám anjel Pánov odvalil kameň, posadil sa naň.. Vykupiteľ živý ďalej koná divy. Haleluja!“    

 /Andrej Hajduk, Vrchol dňa/