Deň nezávislosti II.

Pozrime sa na blížiacu sa Veľkú noc aj takto, ako na  – veľký Deň našej  nezávislosti.  Sme oslobodení od večnej smrti.  Už nám viac nehrozí. V spojitosti s pandémoiu sa ľudstvo zľaklo blízkej smrti, ale nebralo vážne oveľa horšiu smrť – smrť večnú! To je to večné väzenie smrti. Spievame to aj vo vianočnom  kréde: „A keď nás z väzenia večného vykúpil..“ (ES36,5). Je to celkom výstižný obraz pre pomenovanie tragického stavu človeka. Táto moc bola ale povalená. Apoštol Pavel sa priamo vysmieva smrti tými známymi slovami: „Kde je, ó smrť tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj?“ (1 K 15,55).   To však neznamená, že moc smrti ustane. To určite nie..  Budeme aj naďalej chodiť na  pohreby. A s mnohými sa nebudeme môcť ani rozlúčiť. Ľudia budú aj naďalej zomierať aj na obyčajnú chrípku, aj na iné ochorenia. Aj na korona-vírus, pokiaľ  nebude očkovacia látka. Budeme aj naďalej žialiť a radovať sa zároveň. Smútiť za tými, čo odišli a tešiť sa, že odišli domov. Matka Tereza povedala: „Zomrieť znamená vrátiť sa domov.“  Platí teda prvá polovica vety: „Lebo odmena za hriech je smrť.“ (R 6,23 a) Keby nebolo Veľkej noci, tak by druhá časť vety – zvolanie Pavla neexitovalo: „ale Božím darom milosti je večný život v našom Pánovi Ježišovi Kristovi.“ (R 6,23b)

     Ježišov pašijný príbeh bol v čase židovskej Veľkej noci. Spomínali na vyslobodenie od moci Egypta, ktorá ich tiež zotročovala a sužovala. Každá ich Veľká noc bola ich veľmi vďačnou spomienkou na toto mocné Božie vyslobodenie. Bol to deň vyhlásenia ich nezávislosti z moci Egypta, domu otrockej služby.   V čase slávenia tohto sviatku židia  v chráme prinášali ako obeť –  už prvé klásky. Bola to tzv. prvotina úrody. Tá predznačovala, aká  bude úroda. Väčšinou tieto prvotiny z úrody predznamenávali hojnú úrodu.   Potom neskôr o sedem týždňov, keď bol sviatok Letníc  –  to už bolo poďakovanie za úrody zeme.  A zároveň spomínali na vydanie zákona na hore Sion. Prvotina vždy anticipuje úrodu. Apoštol Pavel v nadväznosti v tej slávnej kapitole o vzkriesení  Pána Ježiša Krista pomenoval, či označil za „prvotinu z umretých.“ (1 K 15,20-22) Na konci vekov bude hojná úroda – vzkriesenie z mŕtvych.  Závdavok úrody je úžasný. Úroda bude hojná a požehnaná. Veľká noc sa slávi u nás na jar, keď máme tiež „prvotiny“, ale v prírode. Nie úrody, ale toho, čo vychádza zo zeme, aby ukázalo svoju moc, silu a energiu. Takou prvotinou sú  snežienky. Mocný posol novej jari. Aká je to tá Božia sila, ktorá je  zakódovaná v malej cibuľke. Ten život tam je, v príhodnú chvíľu sa prejaví aj navonok. Vďaka výkyvom  snežienky už niekde vyklíčili už  v januári, ktorý bol v  roku  minulom teplotne nadpriemerný. Ďakujeme aj za tieto prvotiny, ktoré ukazujú, že to, čo príde po nich, prekonáva všetky naše očakávania.  Apoštol Jakub píše: „Zo svojej vôle splodil nás slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou jeho stvorení. “ (1,18) Sme vďační za toto posolstvo, že tou Jeho prvotinou sme aj my, Jeho stvorenie.

     Ženy pri hrobe  sú svedkami novosti situácie, s ktorou vôbec nepočítajú. Netušia, že sa stávajú svedkami niečoho celkom nového. To nové, čo  štartuje, to je tá prvotina vzkriesenia. A oni sú pritom!   Ale musia prekonať prvopočiatočný strach. Sú  svedkami mnohého nového, ale v naplnení mnohým strachom. Iba v Markovom evanjeliu  16,8 je napísané, že sa báli. Zmocnila sa ich dokonca hrôza a nikomu nič nepovedali. Až natoľko ich to vykoľajilo. Božie konanie ich vysoko prevyšuje. A oni to podvedome cítia a prežívajú. Božie tajomstvo vzkriesenia ich v mnohom presahuje. K hrobu išli „len“ s minimalistickým programom – pomazať telo. Dokončiť nedokončené.  Robili si zbytočné starosti, kto im odvalí kameň od otvoru hrobu..  Nechceli nič viac, len dokončiť nedokončené. Neplánovali  nič iné.  Robili si naozaj zbytočné starosti. Ako neraz aj my. Tá „veľkonočná prvotina“  vzkriesenia až natoľko človeku naháňala strach a úzkosť. Niečo nevídané! Prázdny hrob! Videl to svet? Čo sa to vlastne deje?  Strach je častou reakciou na Božie konanie, na Jeho zjavenie.  Človek sa bojí toho, čo ho presahuje. Tento strach nazývame bázňou. No nie všetci sa práve tak  boja.  Neraz to povieme  o ľuďoch, ktorí sa správajú tak,  že sa Boha vôbec neboja. Ako ten bezbožný sudca v podobenstve (Lk 18,1-8). Jeho duchovný profil je opísaný stručne, ale výstižne: „Boha sa nebál a človeka nehanbil.“  Koľko máme takých sudcov na Slovensku! Mnohí už odstúpili. Nielen sudcov, ale aj politikov.   Podobný motív nachádzame  aj v pašiách. Ukrižovaného Krista potupovali  spočiatku obidvaja zločinci. Ale potom ten jeden sa v poslednom okamihu  zháčil a zabrzdil. Niečo ho oslovilo. A hovorí tomu druhému: „ani Ty sa nebojíš Boha  a si celkom tak odsúdený.  A my spravodlivo, lebo dostávame zaslúžený trest za to, čo sme popáchali, ale tento neurobil nič zlého.“ (Lk 23,40.41) Začínali „rovnako“ obaja, ale len jeden sa „zastavil“, ten druhý pokračoval ďalej v tej svojej starej pesničke.. Boha sa vôbec nebál.  Aj dnes sú takí, ktorí sa boja, teda majú bázeň pred Bohom a takí, o ktorých sa to nedá povedať, či napísať. A v týchto intenciách sa odvíja život a každý nový deň.  Život v bázni, život bez nej..  Klaus Hemmerle povedal: „Zahnali sme bázeň pred Bohom – a tak svet je plný strachu. Zväzuje nás tisícoraký strach – zo seba, z každého, zo sveta, z budúcnosti.“  V spojitosti so súčasnou pandémiou  je často  počuť vetu: „Nás nezabije korona-vírus! Nás zabije strach!“

     Golgota je pozoruhodnou križovatkou..  Potvrdzujú to aj nápisy v troch rečiach. V Božom slove je výzva: „Neboj sa“ v rôznych obmenách až 365 krát. A keďže máme rok priestupný, tak tam určite nájdeme „aj plus jeden“, teda 366.  Na každý náš nový deň.. Aj na ten dnešný.. Aj pri prázdnom hrobe Pána Ježiša znie táto výzva: „Vy sa nebojte..“  (Mt 28,5)  Vykročme teda bez strachu, ale v bázni Božej..