Efez VIII – 3.misijná cesta ap. Pavla
Naše úvahy pred letnými prázdninami pomaly vrcholia. Ak sa dnes, ešte naposledy venujeme mestu Efez a listu kresťanom v Efeze, nemôžeme obísť duchovnú výzbroj – v poslednej 6. kapitole tohto listu. Je to veľmi pozoruhodný odsek adresovaným nielen kresťanom v Efeze, ale aj nám všetkým. Na túto tému bolo už napísané tak veľa. Nenapíšem nič nové – len pripomeniem, že byť kresťanom, znamená aj – bojovať. A neraz aj veľmi udatne. Bojovať na modlitbách, bojovať na kolenách. Jedna myšlienka konštatuje nasledovné: „Keď kľačíte kvôli Bohu, postaví sa za vás. A keď Boh stojí za vami, nikto sa nemôže postaviť proti vám.“ Byť kresťanom – to nie je komfortná zóna – podobajúca sa Štedrému večeru – pokojnej, príjemnej a romantickej nálade. Pre niektorých je kresťanstvo podobné napr. aj slávnostnému pochodu, keď ženích s nevestou idú pred oltár so žiariacimi srdciami, ale aj očami. Kresťanstvo je podľa mienky mnohých taký blažený pocit v hĺbke srdca – nad vlastnou spásou. Je možné, že aj takto môžeme prežívať svoje kresťanstvo – aj to patrí k našej kresťanskej viere. Zatajili by sme však to podstatné, keby sme vynechali tie mnohé zápasy a časté boje. Robili by sme si o kresťanstve iba naozaj falošné predstavy. My to nakoniec z vlastnej skúsenosti poznáme, pretože sme mnohými zápasmi doteraz už aj prešli. Ponúkam citát z jedného zamyslenia: „Zápas, ktorý prežívaš dnes, rozvíja v tebe silu, ktorú budeš potrebovať zajtra.“
Apoštol hovorí o tom názorne v poslednej kapitole listu Efezským. Robí to veľmi názorne, keď pred oči nám maľuje obraz kresťana – ako obraz – rímskeho vojaka. Spomína opasok, pancier, vojenskú obuv, štít, prilbu, meč a hasenie ohnivých šípov – je to kompletná výzbroj. Nie sú to útočné zbrane, či výzbroj, ale práve obranné. Tento list je z väzenia, je celkom možné, že takto oblečený rímsky vojak – strážil ap. Pavla. A ap. Pavel mohol meditovať a vidieť za tým ešte aj niečo viac. Nám je to dosť vzdialené, my sme mierumilovní ľudia – keď myslíme na kresťana, tak sa nám skôr vybaví obraz – posla, svedka, spolu-putujúceho. No sotva obraz vojaka. Biblii však takáto „militaristická“ reč nie je cudzia, pretože v čase napísania listu Efezským boli časté vojny, násilie rímskeho cisára a jeho vojsk bolo bežnou, takmer každodennou záležitosťou. Mier bol iba „prestávkou“ medzi vojnami. Čo je však dôležité, že k viere v Pána Ježiša Krista patria aj mnohé neľahké boje. A ako kresťania nie sme od nich ušetrení, ale nie sme nechránení, ale ani bezbranní. Sú to však iné materiály, ako napr. meč, štít a pancier. To materiálne je obrazom pre to duchovné.. Nejde však o útok týchto zbraní, ale o obranu – podotýkam, cieľom nie je dobyť nové územie, či získať majetok, ale obstáť v pokušeniach a zápasoch, lebo patríme Kristovi. Mnohí majú často obraz „pohovkového“ kresťanstva – no viera kresťana nežije len tým, že ležíme na pohovke alebo sme uvelebení v nejakých pohodlných kreslách a vzájomne sa poklepkávame, akí sme skvelí. Viera kresťana žije v zápase, v boji – tam, kde nám napr. šľahá vietor do tváre. Na zlatej retiazke na krku nenosíme hojdacie kreslo, ale kríž. A ten kríž hovorí za všetko! Krížom je človek aj sám pre seba. Aj túto myšlienku už pravdepodobne poznáte: bojovať aj so sebou samým – a s naším pohodlím typu: „nechce sa mi, mám ísť, nemám ísť?“ A mohli by sme pokračovať ďalej – asi, možno atď. Keby bol takto uvažoval a rozmýšľal náš Pán, tak nikdy nie sme spasení a vykúpení. Poznáte to z vlastnej skúsenosti: „Najťažší boj je so sebou samým – najkrajšie víťazstvo nad sebou samým!“
Proti čomu máme bojovať? V našom odseku čítame proti úkladom diabla a tiež proti zlým duchom v nebesiach. V nebi určite nie sú zlí duchovia, tak tomu rozumiem, iný preklad to uvádza takto: proti zlým duchom v ponebeských (nadzemských) oblastiach. Kralický preklad: „..proti duchovným zlostem vysoko..“ Takých diabolských prejavov je veľmi veľa – ohováranie, prekrúcanie pravdy, polopravdy, lži. Miešanie dobra so zlom, bagatelizovanie zla a hriechu vo svete – uvádzanie do chaosu a zmätku a v tom diabol dnes veľmi profituje. Diabol už nie je „mafián“, či člen teroristickej skupiny, ale berie na seba často tvár priateľa – veď sám satan mení sa v anjela svetla (2 K 11,14-15). Preto sa potrebujeme opásať pravdou, vyháňať zlé a nepravdivé myšlienky z hlavy, aby nás nepremohli a neprevalcovali. Veď aj v našej hymne spievame: „Veď starý nepriateľ zničiť by nás chcel, veľká moc a klam, strašná jeho je zbraň, v svete nemá rovného.“ Keď je slávnosť, spievame túto hymnu, tak málokedy na to pomyslíme, čo všetko je v nej zaznamenané. Kristova pravda musí byť na pozadí tohto všetkého. A náš reformátor zároveň aj odpovedá: „Čo je naša ľudská sila, sama nás nezachráni, máme však od Hospodina štít v každom bojovaní, pýtaš sa: kto je ním. Ježiš Boží syn, ten zachránil svet, iného Boha niet, On napokon zvíťazí.“ (ES 263)
Keď sa ap. Pavel lúči s tými, s ktorými bol počas troch rokov v Efeze, tak premýšľa o veľkosti boja, ktorý ich čaká. Život ľudí v staroveku bol nepochybne hroznejší ako ten náš dnes. Pre Pavla bol celý svet jedným veľkým bojiskom. Kresťan musí bojovať nielen proti útokom ľudí, ale musí bojovať aj proti útokom duchov zloby a síl, ktoré sa stavajú proti Bohu. A zrazu sa tu pred Pavlovými očami objaví hotový obraz. Celý čas sedel – možno aj pripútaný na zápästí s rímskym vojakom. Vo dne v noci bol pri ňom, aby Pavel neušiel. Pavol bol doslova poslom v reťaziach. Dokázal však vychádzať s každým a nepochybne sa často rozprával s vojakmi, ktorí boli nútení byť v jeho tesnej blízkosti. Keď Pavol píše list, brnenie bojovníka ho núti premýšľať. má aj svoju zbroj; a Pavol berie jednu po druhej časti výzbroje rímskeho vojaka a vykladá ich kresťansky. A tak teraz si všimnime bližšie tie časti duchovnej výzbroje. Opasok spravodlivosti patrí k zbroji. Toto je opasok, ktorým si vojak opásal tuniku a na ktorom visel jeho meč, čo mu poskytovalo slobodu pohybu. Iní ľudia môžu špekulovať a tápať, ale kresťan sa pohybuje voľne a rýchlo, pretože pozná pravdu. Medzi ne patrí brnenie – teda pancier spravodlivosti. Osoba, ktorá nosí brnenie spravodlivosti, je nezraniteľná. Slová nemôžu brániť obvineniam, ale spravodlivý život áno. Raz bol Platón obvinený z nejakých zločinov. „Nuž,“ povedal Platón, „musíme žiť tak, aby sme dokázali, že tieto obvinenia sú falošné.“ Všetky obvinenia, ktoré sú vznesené proti kresťanstvu, možno vyvrátiť iba jedným spôsobom – ukázať, aký je kresťan statočný. Štít je jedným z nich. Slovo, ktoré použil Pavol, neznamená relatívne malý okrúhly štít, ale veľký dlhý štít – brnenie ťažko ozbrojeného bojovníka. Najstrašnejšími zbraňami staroveku boli horiace šípky. Boli to šípky, na konci ktorých bola uviazaná kúdeľ, poliata živicou. Kúdeľ napustená živicou sa zapálila a hodila sa šípka. Veľký dlhý štít bol vyrobený z dvoch lepených vrstiev dreva. Keď bol štít postavený proti lietajúcej šípke, šípka narazila do stromu a plameň zhasol. Viera dokáže odolať šípom pokušenia. Pre Pavla je viera vždy úplnou dôverou v Krista. Keď kráčame s Kristom, sme chránení pred pokušením. Patrí sem aj prilba spásy. Spasenie sa netýka len minulosti. Spása, ktorú priniesol Kristus, nám dáva odpustenie minulých hriechov a silu prekonať budúce. Medzi ne patrí duchovný meč. A tento meč je Slovo Božie. Pán Ježiš to aktívne použil na púšti, keď bojoval proti trojnásobnému pokúšaniu (Mt 4,1-11). Slovo Božie je našou zbraňou na obranu proti hriechu a našou zbraňou na útok proti zlu. Bez Božej knihy nikdy nemôžeme vyhrať Boží boj.
Nakoniec sa Pavol obracia k najväčšej zbrani, ktorou je modlitba. O modlitbe možno poznamenať tri veci: 1)človek sa musí neustále modliť. Máme sklon modliť sa len v časoch veľkých životných kríz; ale každodenná modlitba dá kresťanovi silu na každý deň. 2) Modlitba musí byť úprimná. Slabá modlitba nedovedie človeka k cieľu. Modlitba vyžaduje, aby človek sústredil všetky svoje schopnosti na myšlienky o Bohu. 3) Modlitba by nemala byť sebecká. Židia mali príslovie: „Nech sa človek vo svojej modlitbe spojí so všetkými.“ Myslím si, že v našich modlitbách sme príliš zaneprázdnení sami sebou a príliš málo inými ľuďmi. Musíme sa naučiť modliť sa rovnako za druhých – a s druhými spoločne ako aj za seba. Nakoniec Pavel hovorí o svojich priateľoch, ktorí sa za neho tiež modlia. A nehovorí o oddychu či pokoji, ale o tom, aby dostal príležitosť smelo ohlasovať tajomstvo evanjelia, že Božia láska patrí všetkým. Pamätajme, že každý vodca cirkvi a každý kresťanský kazateľ potrebuje modlitbu svojich blížnych a veľmi aktívnu duchovnú podporu zo svojho okolia.. Ďakujem za tú vašu, ktorá prichádza k nám do Tatier..