A ľud stál a díval sa..

     Oslovujúca veta, ktorú nájdeme aj v pašiách. Veľmi oslovujúca! A zároveň aj prekvapujúca. Už roky sa nad ňou zamýšľam..  Nielen počas pôstu a na  Veľký piatok. Započúvajme sa do týchto slov, do ktorých sa môžeme nanovo zahĺbiť: „A ľud stál a díval sa..“  (Lk 23,34-35)  Čo oni znamenajú pre nás dnes? Túto vetu v Biblii ľahko prehliadnete. Je taká nenápadná. V pašiách ju môžeme „preletieť“.. A ísť ďalej. Boli vtedy tí na Golgote naozaj  iba obyčajnými divákmi? Všetci – rad radom?  Či nebodaj sa dali do toho  „všetkého“ vtiahnuť? Alebo boli iba celkom pasívnymi divákmi? Keď idete do divadla, tak tam si aspoň  pohodlne sadnete. A vychutnávate si  celé predstavenie posediačky.   Ale stáť šesť hodín a vydržať to všetko? A ustáť to všetko? Tú krutosť, žiaľ, bolesť, plač, slzy a nárek?  Je v stave to všetko človek vnímať v jadre svojej bytosti tak, aby to ním vôbec nepohlo? A nevyvolalo to aspoň empatiu na nejaký spôsob – aspoň trochu súcitu a spoluúčasti? Či sme až takí krutí a nemilosrdní, s kamennými srdciami? 

     Ľudia  sa na to „divadlo“, ktoré sa vtedy konalo, akosi veľmi rýchlo zbehli.  Zaujímavé slovo použité v našom preklade je: divadlo (Lk 23,48).  V českom preklade nájdeme slovo: „..na podívanou“.. Kralickí majú to naše „divadlo“. Pomerne rýchlo   prišli pravdepodobne z blízkeho okolia. Pomerne rýchlo sa o tom dozvedeli, čo je dosť prekvapujúce. Bolo to možné už v tej dobe? Čo mohlo tomu napomôcť? Myslím, že aj vďaka tým vonkajším sprievodným znakom.   Na pravé poludnie nastala tma, mnohí spozorovali, že sa deje niečo výnimočné. Zatmenie slnka  cez deň? Či? Tá tma  trvala až do chvíle smrti nášho Pána v trvaní troch hodín (Mt 27,45). Ľudia sa veľmi rýchlo zbehli. A napomohla k tomu aj tá moc tmy.  Ľudia vtedy mali   veľmi radi to tzv. divadlo.  A nielen vtedy.  Rimania im poskytli „chlieb a hry“, aby bol v ríši aspoň relatívny pokoj. A do istej miery sa im to darilo. Na Golgote tí ukrižovaní neboli ani prví, ani poslední. A v podobnom duchu čítame slovo v liste Židom: „Boli ste svetu divadlom..“ (10,33) To, čo robili s prvými kresťanmi – bolo pre mnohých tiež istým druhom zábavy.

    My sa do divadla vždy  tešíme. To v Košiciach na námestí má svoje čaro a špeciálnu atmosféru. A za tie roky sme si ho s manželkou  veľmi obľúbili.   A v divadle je javisko a hľadisko. My sme vždy  v hľadisku a dej sa odohráva na javisku. Herci hrajú presvedčivo, chcú nás vtiahnuť do deja. A mnohým sa to darí. Mnohí hrajú veľmi presvedčivo, že sa priam ocitáte  priamo „in medias res“. Práve uprostred  všetkého diania. Priamo v epicentre diania. Pán Ježiš Kristus  nie je a nebol  nikdy  žiaden herec, nehrá svoju životnú rolu – ale napĺňa svoje životné poslanie, ktoré mu dal nebeský Otec. Veď to pri jednej príležitosti povedal, že Jeho pokrmom je činiť vôľu Jeho nebeského Otca (J 4,34).  A robí to veľmi presvedčivo. Z lásky – a  celým svojím bytím! Chce nás vtiahnuť do deja, aby sme neboli iba prizerajúcimi divákmi?  Sediacimi napr. v kostolnej lavici pri pašiách so založenými, ale zloženými rukami. Nie sme pri pašiách len takými „prizerajúcimi sa?“ Či?  Dokonca aj Jeho známi  stáli a prizerali sa, ale zďaleka. Iní sa tam zbehli, ale oni len „zďaleka“ (Lk 23,48.49).  Nepriblížili sa..  Z rodiny pod krížom bola len Mária a učeník Ján.  Tí ostatní, z Jeho rodiny neurobili ten krok bližšie. Aj tie ženy, ktoré Mu posluhovali, boli radšej ďalej.  Radšej na periférii. Len málokto sa priblížil.  To nám veľmi  vyhovuje  – byť na okraji. Aj dnes sa to opakuje v nespočetných reprízach. Niektorí sú radšej ďalej, niekomu tento status vyhovuje, iní sú radšej bližšie. V jednej kresťanskej  piesni spievame: „Blízko kríža zdržuj ma, Jezu spása moja…“ To je duchovný ideál! Pod krížom a pri kríži!  To je to duchovne „najprominentnejšie“ miesto veriaceho človeka, kresťana. Nie ďaleko, ale blízko..  Kde sa v tom všetkom nachádzame? Kde je tvoje miesto? Kde sa cítiš dobre – blízko, či ďaleko? Na periférii zboru, či viac v strede?   Tak je to potom aj s tvojím miestom v tvojom  cirkevnom zbore, v tvojej duchovnej rodine. Ak si pri kríži, tak si pri epicentre diania. Možno nám vyhovuje viac periféria – len vtedy sme kresťanmi, keď sa nám to vcelku hodí a nejako nás to viac nezaťažuje. 

    Dôvody môžu byť najrôznejšie. Uvediem príklad a moju osobnú skúsenosť. 25. marca 1988  bola v Bratislave sviečková manifestácia. Bol som vtedy študentom na SEBF v 4. ročníku.  Vedel som o tom aj so spolužiakom.  Ale len tak zďaleka sme sa tomu  „prizerali.“  Nepriblížili sme sa. Dosť sa za to dnes aj  hanbím.  Mohol som byť aspoň o „niečo“ smelší.  Báli sme sa vtedajšej totality.  Aj v biblických časoch bola totalita  –  tá židovská, aj  rímska. A čo keď to postihne ich – Ježišových  blízkych? A čo keď sa nám niečo stane?  Radšej len tak opodiaľ.. V televízii šla Angelika, ako „odpútavacia akcia“.. Spomínate si? Videl som historické zábery, prišlo mi to veľmi ľúto, že som sa bál. Svedomie ma usvedčuje, že som mohol byť trochu smelší a odvážnejší. Keby bol Pán taký, ako ja vtedy (a neraz aj dnes) tak by sme nikdy neboli spasení. Ale On do toho nebojácne šiel. Nevyhol sa utrpeniu.  A my sa bojíme niekedy ozvať. Aj to si niekedy vyčítame: „Mali sme sa ozvať!“ Preberáme celý deň, rekapitulujeme a vravíme sami pre seba: „Nemali sme mlčať!“  Sedíme v čakárni, kde je zmeska rôznych ľudí. Pán Boh je tam často na „lavici obžalovaných!“  Pán Boh je za všetko zodpovedný!  Úplne za všetko?  A niekedy by sme sa aj mohli naozaj  ozvať. Môžeme to ľutovať v budúcnosti. Ako mne vždy príde ľúto, že som pred 36-timi rokmi nebol smelší! Môžeme sa ozvať dnes.. Tá dnešná doba je v mnohom podobná, ako pred rokom 1989.

    Ponúkam ešte aj iný obraz a scenériu. Úplne opačnú tej, o ktorej sme čítali doteraz. Obraz z Banskej Štiavnice, keď   bol požiar v cente mesta  18. marca 2023. Nebolo to až tak dávno. Tento obraz mám tiež pred sebou – v živej pamäti. Akoby to vyzeralo, keby sa ľudia boli vtedy  iba pozerali?  Áno, aj takých sme tam videli, stáli a pozerali sa..  Ale mnohí sa zapojili.. Vznikla pozoruhodná ľudská reťaz, tá zachránila vzácne pamiatky. Taká ľudská reťaz je veľmi dôležitá práve aj v tej  duchovnej oblasti. To, že sme v cirkvi, je dielom iste dielom úsilia našich, už neraz nebohých rodičov, ktorí nás priviedli k Pánovi. Svojím vlastným príkladom, aj svojím slovom, mnohými modlitbami. To, že sme v cirkvi doteraz, že sme z nej neodišli, je predovšetkým dielo Ducha Svätého.   Bez duchovného diela našich predkov, tej živej reťazi, ktorá doteraz naozaj  fungovala z generácie na generáciu – bez toho by sme boli možno niekde celkom stratení  vo svete. A ten dnešný  svet „horí“  v hriechu, v klame a blude a v konšpirácii. A ešte v mnohom ďalšom!  Nestačí  iba stáť a pozerať sa. To by bolo málo.  Stáť možno aj ďaleko. Môžeme prísť  „bližšie“  a priložiť ruku k dielu,  aby svet celkom nezhorel. My máme  dve ruky. Obe môžeme priložiť.   Obrazne sa hovorí, že priložiť ruku k dielu.  Ako Pán svoje dve ruky vložil do diela, ktoré Mu dal konať jeho nebeský Otec. Vystrel ich a je to Jeho otvorená náruč na dreve Golgoty. On zomiera, ľudia stoja a pozerajú sa. My  dnes sedíme a čítame pašie.. Dáme sa vtiahnuť do deja?  Je to všetko pre nás a za nás..

   Pašie sú príležitosťou  dať sa vtiahnuť do deja a nebyť iba v hľadisku!  Akoby tieto pašie boli do dnešného 21. storočia. Nič sa nezmenilo ani po 2. tisícročiach. Nachádzam ich stále v plnej aktuálnosti. Vo všetkom dianí vo svete, aj na Slovensku. 13. mája 1940 vtedajší premiér Veľkej Británie Winston Churchill povedal pamätné slová: „Nemôžem ponúknuť nič iné, než len krv, drinu, pot a slzy.“  Anglicko vtedy bolo vo veľmi zložitej situácii, okolnosti aj celosvetové veľmi komplikované. Veril vo víťazstvo, dúfal, aj keď vedel, že to bude veľmi  ťažké a zložité. A to mi pripomína dej pašií. Cesta bude namáhavá, ale víťazstvo iste príde. Ján Bohdan Hroboň (1938-2006) v jednej svojej kázni povedal: „Kto sa kedy-tedy nenadrie v službe lásky, ten je neužitočný.“ Tak sa nadrel Kristus. Pašie – príbeh Jeho utrpenia – bol hlboko vydretý – než aby sme boli iba obyčajnými divákmi. Je to oslovujúce a motivujúce –  neustávať v  duchovnej službe a nebáť sa ani duchovnej driny.

    Pašie – sú pozvaním dať sa vtiahnuť do deja.  Keby sa vtedy boli dali vtiahnuť tí „dotyční“, tak by vzlykali a plakali. Tí, ktorí sa prizerali, keď sa to „divadlo“ skončilo, bili sa v prsia – a tak sa vracali domov. Ako rozumiete tejto vete? Ja jej rozumiem tak, že to išlo „pomimo“ nich. Nenašli sa v tom. Bili sa v prsia – možno so slovami: „Dobre Mu tak!“, alebo: „Nič iné si nezaslúžil!“ To by boli možné aj dnešné komentáre (aj na sociálnych sieťach), v mnohom podobné tým na Golgote pred 2.000 rokmi. Východiskom je – nájsť sa v tom príbehu. Oni sa nenašli. My, áno?  V našom zbore sa istý brat – po pravidelnej návšteve bohoslužieb s manželkou, tak zrazu z nich vytratil. Opýtal som sa  jeho manželky, čo sa stalo? Odpovedala mi tak smutne a bôľne: „Vieš, on sa v tom nenašiel“. A tým povedala všetko!  A aká je pravda o mne? Aká je pravda o tebe? Našli sme sa –  aj v pašiách?